Michal ĎurdinaFotograf Michal Ďurdina napísal prvý článok pre náš blog o jeho ceste do Tibetu odkiaľ pokračoval ďalej do Nepálu. Ako celá cesta prebiehala a čo všetko na nej zažil spísal do dvoch článkov.
„Tak, a som tu…“ Z Tibetu v Nepále…
„Namaste Nepál!“ (Kto by nevedel „namaste“ znamená v preklade miestny pozdrav.)
Na hranici nás celkom rýchlo vybavili. Akurát, že momentálne mám pocit, ako keby som vstúpil do iného sveta. A to hlavne kvôli stavu ciest. Z asfaltovej cesty prechádzame rovno na cestu hádam 5. triedy. Teraz však musíme nájsť odvoz do Káthmandu. Podľa informácie, ktorú máme, vodičov nájdeme o tri kilometre ďalej. Našťastie, je to len cca 300 metrov. Vodičov je tu viacero, my však berieme prvého, ktorý nás oslovuje.
Po chvíli nás zastavuje kontrola. Znovu prezerajú batožinu. O dosť prísnejšie ako vyššie na hranici. Niečo sa im nepozdáva. Vyťahujú balíček, ktorý sme mali odovzdať rodine nášho sprievodcu z Tibetu. Vypytujú sa, čo to je. Rád by som odpovedal, ale sám na sto percent neviem, čo by to mohlo byť. Zrazu cítim pot na tele. Napadajú mi rôzne myšlienky, a pozitívne teda nie sú. Colník odchádza s balíčkom. Keď sa po nekonečných piatich minútach vracia, zisťujeme, že skutočne nastal problém. V balíku bolo sušené jačie mäso. Darček nám samozrejme zhabali. Zapisujú si Emilove údaje, hádam z toho nebude neskôr problém.
Vyrážame na cestu. Čaká nás 8 hodín po týchto luxusných cestách. Šofér veľkoryso naberá miestneho opilca do neďalekej dediny. Asi by to po vlastných nezvládol, v tomto stave a na týchto cestách. Ale dosť bolo srandy, radšej od šoféra zisťujem prečo nám vzali balíček. Že vraj je mäso v národnom parku zakázané. Stále dúfame, aby z toho nebol neskôr problém.
Teraz ma však trápi príšerná cesta autom. Prach hádam v každej špárke, a k tomu pobolievanie hlavy. Šoférovi ani v najmenšom nezávidím túto každodennú cestu a som vďačný za nosenie reklamy v mojej práci. Myslím, že sto dolárov na hlavu, ktoré od nás vzal, má zaslúžene. Cestou nasledujú ďalšie kontroly pasov a batožiny. Ako schádzame nižšie, hustota obydlia aj obilia pribúda. Na neustále rozbitej ceste všade rozvoniava repka olejná. Po štyroch hodinách jazdy autom na nás stále vykukujú zasnežené vrcholy hôr, ale aj ďalšie kontroly. Šoféra však zrejme poznajú, lebo niekedy nás pustili len tak. Šofér nám vysvetľuje, že v období monzúnov sú časté zosuvy pôdy, preto je cesta častokrát uzavretá.
Ako sa pomaly približujeme ku Káthmandu, výrazne sa otepľuje a čo ma teší, cesta má už permanentne pevný povrch. Asi sa tomu tešia aj cikády, lebo všade vyspevujú. Z môjho pohľadu konštatujem, že život tu bude zrejme ťažký, ale zato šťastný. Myslím si, že ľudia viac fičia na trvalom duchovnom šťastí, ako na prchavom hmotnom, čo je pre západné krajiny typické. Hore v horách cítiť aj budhizmus.
Inak, je tu o dve hodiny menej ako na čínskej strane. Som z toho trochu paf. Do toho znova nastáva katastrofa. Prechádzame zosuvným pásmom, cesta zase v kýbli. Viditeľnosť pár stoviek metrov kvôli prachu, ktorý na nás útočí. Nepršalo už hádam dva mesiace.
Do cieľa máme ešte približne tri hodiny. Momentálne je 16:50 miestneho času a slnko už zapadá. Pomaly sa stmieva. My sa už nachádzame na hlavnej ceste do Káthmandu. Je to síce asfalt, ale hrboľatý asfalt. Šofér nám hovorí, že auto vydrží tak cca desať ciest a musí ísť na servis, náprava si to proste užíva a my s ňou J. Hádam nebude potrebovať servis ešte počas našej cesty, hehe J.
Konečne…Káthmandu.
Víta nás príjemné teplo, vraj teplejšie ako pominulé roky. Žeby sme to zvalili na globálne otepľovanie? Všade ho zrejme cítiť. Spolu s ním aj nemiznúci prach. Občas sa vyjasní a máme možnosť vidieť okolité domčeky a stromy pokryté prachom. Premávka katastrofa, nič nevidno. Auta tu jazdia kľudne v protismere, chodci krížom-krážom. Navyše, v tomto období tu slávia sviatky bratstva a sesterstva, čo premávku ešte viac zhusťuje. Vodiči svietia normálne diaľkovými svetlami a to som si myslel, že v Tibete majú riadne benevolentné predpisy. Tu je to o pár levelov vyššie. Okolo prechádza sanitka a samozrejme ju majú všetci vodiči na saláme. Predpokladám, že ak je to vážnejšie, tak to dotyčný nezvládne. Inak cesty aj v hlavnom meste totálne rozbité.
Po zaprášenom dni konečne prichádzame do hotela, v štvrti Thamel. Hurá sprcha. Zajtra nás čakajú nákupy, takže spať ideme pomerne skoro.
Ráno vstávame zavčasu. Po raňajkách sa môžeme vydať trochu prevetrať peňaženky. Obchody s horolezeckým vybavením sú asi desať minút chôdze. My smerujeme priamo k značkovým obchodom ale sme sklamaní. Ceny rovnaké ako u nás, dokonca, niektoré horolezecké vybavenie ešte drahšie. Skúšame menšie obchodíky. Napodiv, aj tam nachádzame značkové oblečenie a vybavenie za nižšie ceny. Určite sa tu zastavím po návrate z hôr. Obchody sme prelúskali, spravili prieskum, niečo nakúpili a môžeme ísť jesť. Celkom sa teším na obed.
Po mestskom flákaní sa po obchodoch, večer konečne prichádzame na izbu. Ráno nás čaká let do Lukly. Musíme ešte vybaviť odvoz na letisko. Prebaľujem si veci na trek a Emil popri tom rieši záležitosti okolo treku s miestnou cestovkou. (Teda za trek sa počíta výstup na Island peak (Imja Tse) s výškou 6180 mnm). Týpek z cestovnej kancelárie, s ktorým sme komunikovali nám mal poslať potvrdenie o zaplatení všetkých potrebných vstupov do parkov a na treky na Emilov e-mail, čo samozrejme nespravil. Len mu neskôr po viacerých volaniach a otázkach povedal, že pri vstupe do parku máme tvrdiť, že sa nechystáme na žiadny výstup, a vtedy nám permit netreba.
Jednoducho len prišiel na hotel, vzal peniaze a čau párky. Dokonca si pýtal peniaze za horolezecké vybavenie. Až keď mu Emil jasne vysvetlil, že v podmienkach je uvedené horolezecké vybavenie v cene, začal kľučkovať a vyhovárať sa. Treba si dávať pozor na takýchto fajnšmekrov a byť si vedomý toho, na čo máte nárok. Aj keď to vôbec neberú do úvahy a jednoducho špekulujú.
Ráno sa budím okolo siedmej. Harmonogram je nasledovný: raňajky, úschova vecí a smer letisko. Pár vecí nechávame tu, pretože po návrate z Lukly máme rovnaký hotel. Po príchode na letisko zisťujeme, že lety do Lukly sú kvôli zlému počasiu zrušené. Hore husto snežilo. Teda čakáme….
10:00 Stále čakáme.
12:00 Začínajú vybavovať prvé lety, ktoré mali letieť o šiestej ráno. Predpokladám, že náš let vybavia niekedy neskoro poobede. Teším sa.
16:00 Ešte stále čakáme.
17:00 Konečne sme sa dočkali, na rade je náš let. Lenže, má to háčik. Ostali sme len štyria. Čo by človek nečakal, posielajú nás do hotela a let presúvajú na druhý deň. Osobu, ktorá má všetko naplánované do špiku kostí, to trocha nahnevá. Proste nič nenarobíme. Strávili sme príjemný deň na letisku a podporili našu trpezlivosť. Po príchode do hotela zisťujeme, že obchody, ktoré boli včera zatvorené, dnes otvorili. Ideme teda nakupovať.
Druhý deň… Déjà vu.
Momentálne je pol ôsmej a my prichádzame znova na letisko. Plná hala ľudí. Predierame sa rovno na check-in. Samozrejme, náš let odkladajú. Kto by to bol povedal. 🙂
Čakáme už pol hodinu, začínam byť skeptický. Emil ide skontrolovať let a ja navrhujem, aby sme sa priblížili bližšie k check- in, lebo sme dosť ďaleko. Vracia sa s novinkou, že náš let zase odložili. Bez komentára.
Prešla pol hodina a konečne držím letenku v ruke. Vyzerá dosť komicky, ale mám radosť, že sme sa dostali aspoň na boarding. Letieť by to malo za pol hodinu, začarovanú pol hodinu. Uvidíme. Z pol hodiny sa stala hodina. Nevadí, lebo už odlietame. (Inak môže sa vám stať, že na letisku v Káthmandu príde za vami miestny týpek, čo sa stalo aj nám, a ponúka sa, že vám vybaví skoršiu letenku. Vezme si pasy, no netreba sa báť, akurát za svoje služby čaká odmenu, ktorú mu, samozrejme nemusíte dať.)
Pocity celkom zvláštne kvôli miestu pristávania. Kto ma chce viac pochopiť, stačí si otvoriť Google a vyhľadať letisko v Lukle, ktoré patrí k jedným z najnebezpečnejších na svete. Pristávacia dráha je do kopca, aby sa skrátila doba brzdenia a na konci kamenná bariéra. Celkom zaujímavé.
Ako sme vzleteli, vidíme celé hlavné mesto a je totálne zaprášené. Onedlho sa začínajú objavovať prvé zasnežené štíty a eufória, paráda. Totálne sa tešíme, až som zabudol, kde ideme pristávať.
Sme tu. Zdraví a plní dobrodružstva. Let trval, celkom na neuverenie, pol hodinu. No, bol to zážitok. Vrcholy hôr z vtáčej perspektívy vyzerali jednoducho senzačne. Akoby sa tu večnosť dotýkala so zemou. Perfektné.
Berieme batožinu a vyrážame smer Namche Bazar. Cestou stretávame pár turistov z Česka. Dávame sa do reči a vyzerá to tak, že budeme spolu putovať celý deň. Noví kamoši, Dano a Ala, však ostávajú spať v dedinke Monjo (2800 mnm) kvôli aklimatizácii. My však pokračujeme až do Namche, keďže v Tibete sme si aklimatizáciou už prešli. Navyše, ak by sme ostali tu, zajtra by sme to mali dosť ďaleko. Takže pokračujeme ďalej. Na konci dediny však nastal problém. Bolo už po deviatej hodine, tak nám už nedali permit. Nakoniec teda ostávame spať aj my v Monjo.
Ubytovanie tu nie je vôbec drahé, cca 200 rupií. Podmienkou však je zakúpenie večere a raňajok. S tým sme ale počítali. Po hoďke kecania s Danom a Alou ideme spať. Únava vyhráva. Je nula stupňov celzia. Spím len v terme pod perinou, tak hádam mi nebude do rána zima.
Štvrť na sedem ráno a raňajkujem dva kusy toastu s omeletou a popritom prepočítavam. Ubytovanie s raňajkami a večerou nás vyšlo na sedemnásť dolárov. Po raňajkách ideme kúpiť permit do parku. Je tam dosť ľudí takže sa určite zdržíme minimálne pol hodinu. Pred pol deviatou vyrážame z Monjo. Cestou do Namche konštatujem, že nebol zlý nápad ostať v Monjo. Do Namche je to približne 650 výškových metrov a 2:40 hodiny cesty. Celkom by sme si včera naložili.
Vstupujeme do Namche a hneď nám kontrolujú permit. Na konci dediny si dávame obed, veggie rezance. Trekujeme ďalej a ja začínam pod ťarchou vaku cítiť pribúdajúcu nadmorskú výšku. Cestou sme sa zhodli, že dnes prespíme v Phunki Drenkga (3300 mnm). Pôvodný plán bol až do Tengboche, ale študovanie mapy nás od tohto plánu odradilo. Prekonali by sme tisíc výškových metrov a to nie je pre aklimatizáciu najlepšie. Podarilo sa nám nájsť ubytovanie v bunkách. Klasika, večera a raňajky sú povinnou súčasťou. Hráme kocky a rozprávame sa. Večer celkom unavený zaspávam pod ešte tenšou perinou ako predošlú noc. Ktovie či do rána nepremrznem.
Ráno sa budím do zamračeného dňa. Premýšľam, že z fotenia zase nič nebude. Nevadí. Balíme veci a chystáme sa na výstup do Tengboche. Za mostom to začína pekne z tuha, 650 výškových metrov. Cesta je celkom namáhavá ale ubieha pomerne rýchlo. Stretávame miestnych ľudí, ktorí na svojich chrbtoch vlečú veľké drevené dosky, plechové konštrukcie a bárs čo iné. Ja sa tu sťažujem na bolesť trapézov od vaku a oni? No veru, že im to nezávidím. V dedine máme menšie občerstvenie, relax a pokračujeme ďalej cez Deboche do Pangboche. Tristo výškových metrov smerom dole a potom už skoro žiadne prevýšenia. Celkom pohoda. Vychutnávam si nasadené tempo na ceste popri rieke. Zrazu, keď si len tak kráčam, majestátny vrch Ama Dablam v scenérií s mostom. Samozrejme vyťahujem foťák a rýchlo cvakám. Je celkom prácne fotiť z mosta, ktorý sa stále hýbe a stále po ňom niekto prechádza, no ale keď musíš.
Po pol hodine vstupujeme do dedinky. Ideme spraviť prieskum, kde sú najnižšie ceny za noc. Samozrejme, všade sú približne rovnaké. Musíme počkať do piatej, kým nás ubytujú. Pijeme čaj a hráme kocky. Po všetkých ceremóniách okolo deviatej ideme konečne spať.
Redakcia CEWE
Pridať komentár