Za dobrodružstvom do Tibetu

Prvotná myšlienka 10 rokov dozadu: „ Expedícia Tibet“. Krajina tajuplných hôr, ríša mníšskych chrámov, kráľovstvo šťastia.  Aj tak by sa dala táto krajina charakterizovať. A od vtedy sa myšlienka stávala snom, sen realitou…

30.10.2018, 03:00 ráno. Prebúdzam sa. Pocity? Žiadne. Nie je to moja prvá cesta, čiže cestovná horúčka nenaberá také „grády“ ako pri mojich prvých expedíciách. V podstate si ešte úplne neuvedomujem, že dnes cestujem do mojej vysnenej krajiny.

Balím posledné veci a odchádzam smer Bratislava kde ma už očakáva dlhoročná kamarát Emil. V Bratislave prestupujem do jeho auta a pokračujeme smerom do Viedne odkiaľ letíme do Varšavy a z Varšavy potom do Pekingu.

Na druhý deň prilietame do Pekingu. Časový posun nejako nevnímam, skôr mi myšlienky utekajú k tomu, ako zvládnuť nadmorskú výšku a aklimatizovať sa.

Let zbehol šikovne, avšak pri vstupe do Činy mám menšie problémy. Pokazený skener nechce načítať môj pas. Našťastie všetko dobre dopadlo. Nechcel by som ostať trčať na letisku, keď už som tak blízko svojho sna. Po opustení letiska prichádzame na to, že angličtina je pre miestnych španielskou dedinou. Akonáhle sa vzďaľujeme od letiska, stráca sa nie len schopnosť komunikovať v angličtine, ale aj anglické nápisy. Čo už.

Do hlavného mesta Tibetu, Lhasy,  sme sa rozhodli cestovať vlakom. Berieme miestnu dopravu a tá nás odnáša  na vlakovú stanicu vzdialenú asi hodinu a pol.

Na stanici máme 9 hodín čas do odjazdu vlaku. Emil je vášnivý vyznávač McDonaldu, čiže miestna návšteva fastfoodu je základným bodom 9 hodinového zabíjania času. Po klasickom hambáči ďalších necelých 5 hodín čakáme pred stanicou, keďže do vnútra môžeme ísť až 4 hodiny pred odchodom.  Počas čakanie sledujem miestnych Číňanov a prichádzam k záveru, že pôsobia dosť naprogramovane, všetko podľa predpisov ako na povel. Zahraničných turistov zrejme často nevidia, neviem sa zbaviť pocitu – som atrakcia, pozrite sa na mňa.  Medzi obrovským davom sa okrem toho mihajú bezpečnostné zložky, od vojakov cez poriadkovú políciu až po obyčajných strážnikov. Po dlhom čakaní konečne nastupujeme na vlak, ktorý presne o 20:00 vyráža smer Lhasa. Sme radi, že sme sa v tom mega dave spolucestujúcich nestratili a sedíme v našom vagóne.

Cestovnú horúčku nahradila cestovná únava, čiže po zložení sa vo vlaku zaspávame. 14 hodín spánku ma celkom nabudil a dodal energiu. Na druhý deň sa snažíme v reštauračnom vozni objednať  jedlo. Angličtina ani základná neprichádza do úvahy, preto používam translator. Žeby mal úspech nemôžem povedať, ale nejako sa nám podarí objednať jedlo. Konečne, po nekonečnej hladovke jeme. 🙂

Počas obeda sledujem meniacu sa krajinu a  mesto Xian, ktoré je jedným z najstarších miest čínskej histórie. Vidíme klaňajúcich sa pútnikov, meniacu sa krajinu, pribúdajúce obydlia a vykúkajúce prvé hory naznačujúce, že sa po štyridsiatich hodinách cesty, ktorá napodiv ubehla celkom rýchlo,  približujeme do Lhasy.

Rýchly prechod do 3600 metrovej nadmorskej výšky spôsobuje, že sa mi mierne točí hlava. Vlak bol totižto v tlakovej bubline, na ktorú som bol zvyknutý. 🙂 Na stanici hľadáme pána, nášho tibetského sprievodcu, s tabuľkou Emilovho mena, ktorý nás vezie do hotela. Chôdza čo i len malou rýchlosťou už znateľne zvyšuje pulz. Ako prvé si všímam čistotu okolia a všade sa modliacich ľudí. Zajtra nás čaká voľnejší deň, doslova celkom padne vhod. Unavený zaspávam, tešiaci sa na nový deň.

Po raňajkách sa chystáme navštíviť chrámy. Foťák však nechávam ukrytý v kapse, keďže vo vnútri je fotenie zakázané. Najviac sa však teším na bývalé sídlo dalajlámov, Potalu. V Potale míňame hrobky dalajlámov z čistého zlata, kde najťažšia váži neuveriteľných 3700 kg. Okrem toho sa tu nachádza obrovské bohatstvo, rôzne knihy, skriptá a tisícky sošiek Budhu, staré viac ako tisíc rokov.

Lobsang, náš sprievodca rozpráva veľmi pútavo. Vysvetľuje nám priebeh nebeského pohrebu:

„Po vašej smrti, keď vás vaši príbuzní prinesú v debničke alebo vo vreci do kláštora, vám mnísi navŕtajú dierku do hlavy cez ktorú  vaša duša vyletí z tela von. V priebehu troch večerov sa za vás modlia. Potom vás rituálne nakrájajú, vynesú na najvyššie pohrebisko a hodia supom, ktoré vás „ohlodajú, a tak symbolicky vynesú až do nebies“.

Pre Európana zrejme desivá predstava, pre Tibeťana možnosť posunúť sa do vyššieho duchovného levelu. Po rýchlom spoznávaní najvýznamnejších pamiatok Lhasy ešte nakupujeme suveníry, fotíme večerné mesto a pripravujeme sa na cestu ďalej.

Trekovať v miestnych horách je prísne zakázané, celé okolie snímajú kamery. Pohybovať sa v miestach mimo Lhasy môžeme len so sprievodcom. Tam kde nepotrebujete sprievodcu, potrebujete mať zase špeciálne vojenské povolenie, na ktoré sa čaká aj 2 týždne.

Pondelok ráno, balíme, vyrážame cez priesmyk do Gyantse a Shigatse. Prvý krát sa nachádzam vo výške cez 5000 m.n.m. a síce riadne fúka a je zima, užívam si nádherné výhľady na Karola Glacier a himalájske štíty majestátnych rozmerov.

Pod nami sa rozprestiera tyrkysovo modré, slané, bezodtokové jazero Yamdrok, ktoré patrí k štyrom  posvätným jazerám v centrálnom Tibete. Schádzame k nemu a ja vidím príležitosť na fotenie. 🙂

Život tu nie je ako v bavlnke. Miestni ľudia si musia zvyknúť na drsné podmienky okolitej krajiny. Žijú len v malých kamenných domčekoch, v skromnosti a bez hmotného prebytku, ale zato v duchovnom bohatstve.

Aj keď je tu krásne naša cesta však pokračuje ďalej sprevádzaná neustálym vetrom. Cesty v horách sú vo veľmi dobrom stave. Sem tam zničené padajúcimi kameňmi a balvanmi. V kútiku duše však dúfam, že cestu nezasype nejaká „kamenná“ lavína a my nebudeme musieť čakať niekoľko hodín, kým ju neodpracú. Je to totižto častý a bežný jav. Aj keď je tu drsný spôsob života, navôkol sa všade niečo buduje.

Pre Gyantse v tomto období je typický vietor a prach. Ten sa mi zarýva naozaj všade. Okrem prachu sa všade hmýria aj policajti. Autá však nezastavujú, len dbajú na poriadok. My radšej pokračujeme ďalej do Everest  basecampu. V oblasti okolo Shigatse je asi dvakrát viac prašno a sucho. Už mesiace tu nepršalo. Foťáky majú čo robiť, aby aspoň niečo zachytili a nebol zo snímku len zhluk prachu.

Kombinácia prachu a nadmorskej výšky mi teda dýchanie vôbec neuľahčuje. Čaká nás 9 hodinová cesta pustou krajinou, bez dodržiavania dopravných predpisov. Hurá. Sprievodca je dosť tichý, veľa toho nenahovorí. Cesta sa tým pádom stáva ešte dlhšou. Mám dostatok času na sledovanie okolitej krajiny a premýšľanie pri „cestovnej“ pohode „pohodlným“ autom, či skôr „traktorom, hehe“. Navôkol je všade veľa psov o ktorých sa starajú mnísi. Stopovanie je tu bežnou rutinou.

Posledné tri noci som vôbec nespal, nadmorská výška, zvýšený tep a príval nových myšlienok mi spôsobujú značnú nespavosť. Asi sa vyspím až v Káthmandu. Odmenou zato sú však prvé výhľady na štíty vysoké viac ako 8000 m.n.m.

Je to skvelý pocit vidieť to na vlastné oči a nie len z filmov a z toho, čo ponúkne pán Google či fotky Instagramu. Konečne vidím Everest. Dymiaca sa hora sveta nám ukazuje svoju vznešenosť a majestátnosť v plnej kráse. Neskutočný pocit. To ma utvrdzuje v tom, že sa sem určite raz vrátim.

Sedlo Geu La, vo výške 5150m.n.m. mi otvára neskutočné výhľady na Himaláje. Beriem foťák a idem sa vyšantiť. Everest nám znova ukazuje svoju dymiacu tvár, je to jednoducho paráda. My však musíme pokračovať ďalej. Pred večerom prichádzame do Everest base campu vo výške 5200 m.n.m. Cítim sa ako naspídovaný kamzík, neviem čo skôr fotiť. Everest vo mne vyvoláva vlnu eufórie. Snažím sa okom fotoaparátu zachytiť tu krásu okolo mňa. Je to pecka stáť pod najvyššou horou sveta a cítiť jej majestátnosť a mohutnosť. Večer schádzame nižšie, navštevujeme kláštor, kde sa mi konečne podarilo odfotiť interiér.

Neskôr nevynechávam večerné fotenie Everestu, a čo na to dodať? Ako vždy, paráda.

V neskorších hodinách prichádzame k Sirenovej rodine. Obydlie majú skromné. Steny zničené, opadané omietky, množstvo veci, a hlavne čistota teda pol života u nich nepredstavuje. Zato šťastie si nesú v srdci. Veď to je základom ich náboženstva.

Sedíme okolo piecky a domáci nám chystajú večeru. Tradičná polievka s kúskami slaniny a zemiakmi, k tomu ako pochutina sušené jačie mäso nakladané v chilli. Je to celkom chutné, no žeby som sa najedol nemôžem povedať. Stále pociťujem hlad. Polievku zapíjam čajom s jačím maslom. Zvláštna chuť, asi nie pre každého. Ale tuk v čaji je celkom dobrým zdrojom energie, čiže nenamietam a dostávam druhú šálku.

Potraviny si vyrábajú sami, zväčša je to sušené mäso a sušené syry. V oblasti sú oveľa častejšie vojenské a policajné kontroly. Keďže nie sme miestni, na pohyb potrebujeme špeciálne povolenie. Povolenia potrebujú aj ľudia z Lhasy. Kontroly sú tu hlavne kvôli Indom a Nepálcom, ktorí majú problém  dostať sa do tejto oblasti.  Večer sa trocha rozprávame so sprievodcom, keďže jeho rodina neviem po anglicky, ale po chvíli mu naznačujeme, že potrebujeme ísť spať. Uložili nás do izby na spoločnú kanapu, akúsi pohovku. V strede izby je kachlová pec, ale teplo z nej som teda veľmi nepocítil, keďže steny domu majú len 15 cm a všetko teplo unikalo smerom von. K tomu okná jednotabuľové a občas rozbité. Nie najlepšie podmienky na udržanie tepla. Som však rád, že môžeme spať takto tradične.

Od Sirenovej rodiny berieme pár vecí pre jeho strýkov do Káthmandu. Pšenicu, šály a nejakú balenú vec, o ktorej nemáme ani páru čo je. Hádam to nebude nejaký kontraband. 🙂 Zavčasu, okolo 7:20,  vyrážame znova do sedla Geu La. Je to pomerne skoro, keďže Slnko vychádza niečo po pol deviatej, ale zaliate Himaláje ranným zlatým slnkom nesmiem vynechať. Celkom mrznem, Slnko hreje doslova zubato. Ta krása mi však stojí zato.

Pokračujeme smerom k hraniciam a po ceste obedujeme, vlastne aj raňajkujeme, v malom mestečku v miestnej reštaurácií. Najedený znova nasadám do auta a tiahneme vyprahnutou krajinou plnou kontrastov. Celkom to tu vyzerá ako v púšti, aj keď som vo výške 4500 m.n.m. Občas z poza pieskovcov sa na nás usmievajú vrcholky zasnežených himalájskych štítov. Shisha Pangma (8027 mnm) nás míňa po ľavej strane. Na chvíľku sme zastavili aby som čo to znova odfotil.

Blížime sa k jazeru Peiku Tso, ktoré sa nachádza vo veľkom kontraste s okolím. Púšť, jazero a hory. To vo mne utvrdzuje fakt, aká vie byť príroda krásne zvláštna. 🙂 Opúšťame posledný výškový bod Tibetu a smerujeme k hranici s Nepálom do mesta Gyirong, vo výške 2700 m.n.m.

Cesta je pomerne nebezpečná. Miestami úzka, dosť kľukatá a prepadnutá. Navyše nad nami číhajú himalájske balvany, ktoré by nás jemným šuchnutím zhodili prinajlepšom do rieky.

Vodič sa snaží čo najrýchlejšie prebehnúť, čo ma na jednej strane teší, no na druhej strane mám obavy z rýchlosti na týchto cestách. Spíme v hoteli vzdialenom asi 20 minút od nepálskych hraníc. Nepotrpím si teda na luxus, ale hotelom by som to nenazval. Elektrina nefunguje, wifi nehrozí a toaleta so sprchou je doslova 2v1. Záchody len ako stupačky a nad záchodom rovno hadica na sprchovanie. Som však rád, že tu môžem byť.

V meste obklopenom himalájskymi štítmi a horským vzduchom. V žalúdku sa mi hmýri tak isto len vzduch, takže sa veľmi teším na spoločnú večeru so sprievodcami, ktorú máme naplánovanú na  20:00. Samozrejme nevynechávam ani fotenie. Na moje sklamanie ani jedna vec nedopadla dobre. Fotky sa mi nepáčili tak skončili v koši a košom nám dal aj náš sprievodca. Čiže večera sa nekonala. Hladný a bez energie zaspávam. Teším sa na raňajky. Chystám sa totižto prejesť. 🙂

Po raňajkách vyrážame na hranice s Nepálom. Do krajiny horských divov, plnej tajomných životných príbehov horolezcov z celého sveta. Do krajiny  nekonečnej prírodnej sily…

To je však už iný príbeh…