Retro vs. moderné fotoaparáty – Čo je lepšie a prečo? 1. diel

Moderné technológie ukryté pod rúškom retro kabáta? Výrobcovia fotoaparátov radi zahrajú na nôtu nostalgie. Niektorí idú iba cestou farieb a tvarov, iní zase vlne retra prispôsobia aj samotné ovládanie a softvér. Ako si takéto stroje stoja proti čisto moderným fotoaparátom?

Ako to všetko začalo

Keď z histórie vynecháme rôzne variácie na dierkové komory, veľkoformátové doskové fotoaparáty s mechom a dvojoké zrkadlovky, dostaneme sa k fotoaparátom klasickej konštrukcie, ktorá sa v takmer nemennej podobe využíva už viac ako 80 rokov. Prvá skoro jednooká zrkadlovka uzrela svetlo sveta už v roku 1936 a bola ním Kine Exakta zabudnutého nemeckého výrobcu Ihagee.

Prečo skoro? Termín jednooká zrkadlovka je pri prvej Exakte na hrane. Hľadáčik bol totiž viac podobný dvojokým prístrojom. Používal sa pohľadom dole a mal vlastnú optiku mimo roviny objektívu. O precíznej kompozícii sa rozhodne hovoriť nedalo. Vzhľadovo bola ale Exakta veľmi blízko tomu, čo poznáme aj dnes.

Tá pravá revolúcia prišla až o 11 rokov neskôr. V Taliansku, v roku 1947 uzrel svetlo sveta fotoaparát Rectaflex. Bol to prvý sériovo vyrábaný fotoaparát, ktorý používal hľadáčik zložený z optického hranola. Nefotilo sa teda od pása, ale hľadáčik sa prikladal klasicky k oku. Nebol síce nijako rozmerný ani kontrastný, zdrojom premietaného obrazu bol však objektív, bola to zrkadlovka.

Zaujímavé na tom všetkom je, že technológia použitá vo fotoaparáte Rectaflex sa v jadre príliš neodlišovala od toho, čo nájdete v dnešných digitálnych zrkadlovkách. Druhou zaujímavosťou je to, že Rectaflex bol prvý a zároveň posledný fotoaparát talianskej produkcie.

Z minulosti sa presunieme do súčasnosti. Klasické DSLR zrkadlovky už svojimi technológiami nemajú kam rásť a pomaly a iste sa stávajú históriou. Znie to zvláštne, však zrkadlovky používa (a používať bude) stále väčšina fotografov, bez ohľadu na to, či sú profíci alebo amatéri. Ide ale o to, čo si o vývoji myslia samotní výrobcovia fotoaparátov. Tí totiž, až na jednu výnimku, svoje úsilie a financie smerujú čisto smerom k bezzrkadlovej konštrukcii.

A mne to osobne vôbec nevadí. Dnešné bezzrkadlovky už nie sú len obyčajnou alternatívou plnou ústupkov a obmedzení. Naopak, prinášajú nové možnosti a funkcie, ktoré zjednodušujú proces tvorby fotografie aj videí. Tento článok však nie je a nebude o obľúbenom porovnávaní zrkadloviek a bezzrcadloviek. Bude o dizajne, ergonómii a láske k starej technike, na ktorú dnešné fotoaparáty tak rady odkazujú.

Prečítajte si tiež na blogu: „Ako vybrať fotoaparát: kompletný sprievodca“

A prečo vôbec bezzrkadlovky spomínam? Jednou z nevýhod zrkadlovej konštrukcie je limitácia toho, ako bude fotoaparát vyzerať. Optický hľadáčik musí byť v jednej rovine s objektívom, pretože obraz sa doňho posiela pomocou zložitej konštrukcie zrkadiel alebo ťažkého optického hranola. To nehovorím ani o systéme ostrenia, o ktoré sa stará separátny čip v spodnej časti fotoaparátu. Preto sú v zrkadlovkách ostriace body často nahustené iba v strede obrazu. Bezzrkadloviek sa ale tieto obmedzenia netýkajú.

Návrat teda hlási prístroje v dizajne diaľkomerných fotoaparátov, kedy je hľadáčik umiestnený v rohu prístroja. Stretnete sa aj so zaujímavými konštrukčnými riešeniami, kedy môže byť hľadáčik výklopný alebo úplne odpojiteľný. Všetko toto sú veci, ktoré neboli s klasickou zrkadlovou konštrukciou možné a zároveň sú to dôvody, ktoré dávajú výrobcom fotoaparátov voľnejšiu ruku pri návrhu výsledného designu.

Čo definuje moderný fotoaparát?

Dnešné retro fotoaparáty klamú telom a v skutočnosti používajú rovnako moderné technológie, ako ich bacuľaté náprotivky. Čo je teda typické pre modernú konštrukciu? V prvom rade to budú oblé alebo naopak ostré hrany, dobrá ergonómia, najčastejšie doplnená čiernočiernym plastom a zliatinou horčíka. Moderné stroje idú v ústrety ergonómii. Každé tlačidlo aj koliesko je umiestnené ideálne tak, aby nebolo nutné počas fotografovania dávať dole jednu ruku z objektívu a druhú z fotoaparátu.

Dôležitým poznávacím znamením sú potom ovládacie kolieska a ich prevedenie. Základné modely sú najčastejšie vybavené iba jedným kolieskom, tzv. rollerom. To ovláda jeden z parametrov podľa zvoleného fotografického režimu. Pokiaľ pracujete v manuálnom nastavení a chcete ovládať clonu aj čas, musíte stlačením tlačidla funkciu rolleru počas fotenia meniť.

Pokročilé moderné prístroje potom spoznáte podľa toho, že sú na ich tele minimálne dve kolieska. Stretnúť sa môžete aj s tromi a štvrté potom môže suplovať krúžok ostrenia na objektíve, ktorý je u nových bezzrkadloviek programovateľný. Tento spôsob ovládania je oproti jednoduchým fotoaparátom s jedným kolieskom rýchlejší. Umožní vám tak oveľa pohotovejšie reagovať na dané situácie.

Ďalším poznávacím prvkom moderných fotoaparátov je spôsob, akým odovzdávajú informácie o nastavených parametroch. Retro fotoaparáty sa spoliehajú na mechanické kolieska s vyznačenými hodnotami. Moderné zrkadlovky a bezzrkadlovky používajú výhradne zadné LCD, často doplnené o stavový displej.

S nástupom elektronických hľadáčikov (EVF) a ich schopnosti zobraziť rovnaké informácie ako hlavný monitor, už nie je tak dôležité mať na fotoaparáte stavový displej. Alebo sa to aspoň tvrdí. Ja na svojom bezzrkadlovom fotoaparáte stavový displej mám a nedám naň dopustiť – často „vidím fotku“, nastavujem parametre cez stavové LCD a až potom prikladám oko na hľadáčik alebo vyklápam displej a fotím napríklad od zeme.

Posledným veľkým rozdielom medzi retro a modernou konštrukciou je samotné držanie prístroja. Výrobcovia fotoaparátov totiž pri retro štýle počítajú s obojručným úchopom. Môže za to skromnejší grip, niekedy dokonca žiadny. Neraz som bol v situácii, kde som pri fotoaparáte musel riešiť nedostatky ohľadom ergonómie a to pomocou dodatočného gripu alebo aspoň opierky na palec, ktorá sa vkladala do sánok blesku.

Dosť bolo rečí, ideme sa pozrieť, z akých retro fotoaparátov môžeme vyberať a nezabudneme ani na ich moderné náprotivky.

Retro z dielne Nikonu

Príslovie, že keď dvaja robia to isté, nie je to isté, sa väčšinou používa skôr v negatívnom slova zmysle. U Nikonu to ale neplatí. Prišiel totiž na trh s dvoma strojmi, ktoré sú tabuľkovo takmer rovnaké. V praxi sa ale nemôžu líšiť viac. Reč je samozrejme o výborných APS-C bezzrkadlovkach Nikon Z 50 a Nikon Z fc.

Na prvý pohľad je vidieť výrazný rozdiel v spracovaní aj v celkovej ergonómii. Nikon Z 50 je klasická moderná bezzrkadlovka. Je malá, výkonná, používa štandardné ovládanie pomocou dvoch koliesok, ktorým sekunduje dotykový displej a rad proramovateľných tlačidiel.

Ergonómia Nikonu Z 50 je učebnicová. Veľký a pohodlný grip uľahčuje prácu a umožní ľahko pracovať aj s väčšími objektívmi. Na fotoaparáte nechýba štandardný volič režimov a dedikované tlačidlá pre nastavenie citlivosti a korekcie expozície. Je to jednoducho podarený moderný prístroj, ktorý svojím vzhľadom asi nikoho nenadchne, ale rozhodne ani neurazí.

Nikon Z fc je však fotoaparát z úplne iného cesta. Teda nie tak celkom. Ak by sme sa pozreli pod jeho štýlovú retro škrupinu, našli by sme prakticky rovnaké technológie, ako u „zet päťdesiatky“. Výrazne sa však odlišuje spôsobom ovládania a tým, ako pôsobí na okolie.

Je to presne ten typ fotoaparátu, ktorý zaujme oko prakticky každého. Na živo vyzerá ešte lepšie ako na produktových fotografiách. Strieborná farba doplnená čiernou imitáciou kože je ale len jedna vec. Kompletne prepracované je aj ovládanie. Ani tu nechýbajú dve kolieska. Tie sú doplnené o vlastné kovové voliče pre nastavenie času, korekcie expozície a citlivosti ISO.

Nemusíte sa tak vždy spoliehať iba na čítanie parametrov z hľadáčika alebo displeja. Nastavené hodnoty vidíte priamo na tele fotoaparátu. Má to jedno malé „ale“. Na voliči času nie sú kroky po 1/3 EV. Musíte teda občas siahnuť po ovládacom kolečku, ktoré sa pohybuje práve medzi vyznačenými hodnotami.

Ovládanie Nikonu Z fc je vďaka tomu o chlp pomalšie ako pri Z 50, nie je to ale chyba. Pracovať s Nikonom Z fc je zážitok a je to presne ten typ fotoaparátu, ktorý inšpiruje k foteniu a donúti vás ho brať kamkoľvek so sebou. Keby som si mal z týchto prístrojov vybrať ja, oželím pohodlie veľkého gripu a radšej zvolím čierno striebornú retro štýlovku.

Na záver prvej časti

Retro fotoaparáty sú štýlové, zábavné, ale daňou za vzhľad môže byť trochu horšia ergonómia alebo pomalšie ovládanie. Nič však nie je čiernobiele. Nedá sa s určitosťou povedať, že sú retro prístroje horšie ako tie čisto moderné. Niekedy je totiž dobré trochu spomaliť a užívať si cvakanie voličov a koliesok. Fotografovanie s retro fotoaparátmi je úplne iným zážitkom ako fotenie s čisto modernými strojmi.

V ďalšom diely sa pozrieme na zúbok fotoaparátom Fujifilm, Olympus (OM System) a Panasonic a ukážeme si aj retro prístroje, ktoré by ste na prvý pohľad za retro asi ani nepovažovali.