Tomáš ZverbíkUž medzi sviatkami napadlo veľa snehu. V meste sme mali minimálne 30 centimetrov, čo na túto dobu nebýva zvykom. Už sme si zvykli na Vianoce na blate a hmle. Pre mňa však toľko snehu bolo výzvou. Moja pracovná kariéra bola na začiatku a s ňou aj čerstvé šoférske skúsenosti a nové vlastné auto, z ktorého nadšenie predsa nezastaví kúsok snehu.
Môj dobrý kamarát zo sídliska mal k dispozícii rodinný dom na Španej Doline, kde sme chystali, teraz už tradičné, vianočné stretnutie kamarátov. Večný problém s dopravou na takéto miesta a takéto udalosti, vďaka môjmu štvorkolesovému prírastku, bol minulosťou. Ráno po ceste do práce som ešte kúpil snehové reťaze a mohlo sa ísť na víkendové posedenie pri piecke s atmosférou, ktorú dopĺňalo prenádherné sneženie za malým okienkom, osadenom v tradičnej, hrubej, kamennej stene. Neviem, či som sa posledné pracovné hodiny pred odjazdom viac tešil na toto malebné miesto alebo na to, ako otočím kľúčom môjho tátoša a zahrabnem kolesami do hlbokého snehu.
Z práce som utekal v prvej možnej sekunde. Vyzdvihol kamarátov a niekoľko kilometrov za Banskou Bystricou sme začali ihneď naberať výškové metre. Cestou nás sprevádzali serpentíny, na konci ktorých sa rozprestiera živá romantika, cieľ našej cesty, Špania Dolina. Prístupová cesta bola, samozrejme, upravená. Avšak odhodlanie, vysadiť moju posádku rovno pred verandou chalupy, skončilo už v prvej uličke, v ktorej boli márne aj snehové reťaze. Tie si, pri prvom zaváhaní šoféra s nulovými skúsenosťami s hlbokým snehom, vyhrabali pod sebou malé jamky a motoru dopriali okamžite chladivé lôžko. Nešlo to ani dopredu, ani dozadu, kolesá sa už vlastne ani nesnažili točiť.
Pri snahe vystúpiť sme zistili, že sneh a jeho mantinely sú tak vysoké, že jediná cesta von z auta viedla oknom. Naše prvé krôčiky vlastnými nohami na Španej Doline smerovali teda rovno do krčmy. A nebolo to pre to, čo si myslíte. Prostredníctvom jej komunity trvalo len dve minúty a moju zapadnutú Corsičku už zapriahali za krásnu, vysokú Toyotu Land Cruiser. Ochotný majiteľ štvorkolky, bez ktorej sa na Španiu Dolinu neoplatí pozrieť ani na mape, niekoľkokrát zdôraznil, že v zime sa autá nechávajú na námestí a do ulíc sa vôbec nejazdí.
To nám tiež vysvetľovali okoloidúci, ktorý ponad náš zapadnutý automobil prenášať sane s drevom, ktoré si za sebou úzkou uličkou ťahali. Do chalupy sme s drevom, gitarami a všetkým potrebným dorazili už po svojich a dočkali sa vysnívanej romantiky, ktorá ani napriek ťažkostiam s dopravou, nestratila na intenzite. Takto vyzeral môj prvý a pravý kontakt so Špaňou Dolinou v roku 2005.
Špania Dolina vás okamžite očarí svojou instantnou romantikou a malebnosťou, ktorú som sa vám snažil navodiť vyššie spomínanou príhodou. Odvtedy na Španiu Dolinu chodím rád, aj keď už len na malé prechádzky. Pre fotografov z okolia Banskej Bystrice je to must-have fotografický výlet. Kto sa nevyštveral na haldy po banskej činnosti a nemá z nich panorámu Španej Doliny s ústredným motívom fotogenického Rímskokatolíckeho kostola, nemôže sa radiť medzi fotografov. Samozrejme, berte to s rezervou. Odfotografovať toto čarovné miesto tak, aby mi z fotoaparátu nevyšlo niečo, čo som už niekde videl, je obrovskou výzvou. Ale to je to, čo z nás predsa robí fotografov a motivuje fotiť.
Špania Dolina, ako už bolo vyššie naznačené, je bývalou baníckou obcou v okolí Banskej Bystrice. O jej baníckej histórii sa môžete dočítať z viacerých zdrojov. Ja aspoň dám do pozornosti jej najzaujímavejšie banícke pamiatky, ako sú neprehliadnuteľné haldy, pozostatky zo „strojovne“ výťahu do štôlne, ktorý bol poháňaný vodným kolesom, či tunel ktorý vedie zo Španej Doliny až po oblasť Piesky pri neďalekých Starých horách. Verím, že sa tunel raz stane veľkým turistickým lákadlom. V súčasnosti je uzavretý.
Avšak s turizmom, tak ako platí pre väčšinu Slovenska, to tu je v plienkach. Navyše v posledných rokoch sa na námestíčku objavil aj parkovací automat, ten ale našťastie prestal fungovať ešte skôr, než by sa návštevníci začali búriť. Tento automat je navyše jediným občianskym vybavením, ktoré tu pre turistov pripravil náš štát. Neľakajte sa však, vďaka pôvodnej klopačke, z ktorej je útulná reštaurácia, na Španej Doline hladný nezostanete. V jej teple vás postretne taký bežný štandard, ktorý neuráža. Nečakajte však gastronomické zážitky, kompenzáciou vám budú prijateľné ceny.
Na Španej Doline sa dá hlavne prechádzať. Je to však prechádzka iná. Je to priam kultúrny zážitok hladiaci srdce. Postupne rekonštruované obydlia chalupárov, čí pôvodných obyvateľov, ktorých je momentálne 213, vás očaria. Kombinácia s malebnými a členitými uličkami je ideálnou príležitosťou, si domov odniesť aj zopár zaujímavých fotografii. Ako hovorí môj obľúbený new yorský street fotograf Jay Maisel, nikdy nechoďte fotiť so zámerom niečo odfotiť. Choďte sa prechádzať a nezabudnite si so sebou zobrať fotoaparát. Toto platí pre Španiu Dolinu dokonale. Jej návšteva vás vždy ukľudní. Ten pocit nezažívam nikde inde. Jej genius loci, a teda duch miesta, je dokonalé, jedinečné, nekopírovateľné, zachovalé, oku a duši lahodiace.
Podrobnejšie informácie o histórii a súčasnosti Španej Doliny sa môžete dozvedieť na jej oficiálnej webovej stránke. Wikipedia tiež disponuje stručným prehľadom.
Redakcia CEWE
Pridať komentár