CEWE Fotolab blog

Rozhovor s fotografom Tomášom Hulíkom

Tomáš Hulík je v prvom rade prírodovedec, až potom fotograf. A to sa odráža v celej jeho tvorbe. Na jeho filmoch a fotografiách zachytáva krásu divokej prírody a jej obyvateľov. V rozhovore nám povedal, kam sa vydať na fotoexpedíciu, ako na fotenie divokých zvierat a čo je jeho fotografickým snom.
Slon africký, Etosha National Park, Namíbia
Začneme asi klasickou otázkou, ale nedá sa ju nespýtať  – aké boli Vaše fotografické začiatky?

Zábavné… Našiel som u otca v ateliéri staručkú Praktiku. Mohol sa písať rok 1992. Samozrejme som od otca vyzvedal ako sa dá urobiť pekná a dobrá fotka. Ten mi vysvetlil expozíciu veľmi po lopate. V hľadáčiku máš krúžok a musíš pri nastavenom čase točiť clonou pokiaľ palička nepríde do krúžku. A rýchlo kurz geniality bol hotový. Od toho momentu vlastne triafam paličku do krúžku 😊. Samozrejme prvé fotografie boli gýčové západy slnka fotené z Devínskej Kobyly. A k tomu flóra a hmyz, ktorému som sa vtedy venoval. Čiže musel som si kúpiť makro krúžky. No a potom som si kúpil svoju prvý fotoaparát Minoltu, neskôr som prešiel na Nikon a tomu som ostal verný až dodnes, kedy som sa dokonca stal ambasádorom tejto značky na Slovensku.

Precestovali ste na fotografických a filmárskych expedíciách kus sveta, Afriku, Mongolsko… ktorú lokalitu by ste odporučili nadšenému hobby fotografovi a prečo?

Na fotenie divokej prírody je samozrejme absolútnou jednotkou Afrika. Cítite sa tam ako v prírodopisnom filme. Mám na mysli národné parky. Masai Mara, Amboseli, Chobe či Etosha sú miesta, kde sa rád vraciam, alebo rád by som sa tam vracal. Pre krajinára je fascinujúce Mongolsko. Rozľahlá krajina s neuveriteľným množstvom úchvatných scenérií. Ale nemusíme cestovať ďaleko, stačí zbehnúť 60 km z Bratislavy a sme v rakúskom národnom parku Neusiedler See, kde to prekypuje životnom najmä vodného vtáctva. O trochu ďalej je maďarská Hortobagy. Najmä na jeseň úžasné prírodné divadlo s desiatkami tisíc žeriavov popolavých. Veľmi rád navštevujem Východné Rodopy v Bulharsku a koncom roku 2021 som sa vrátil zo Španielska, kde som mal tú česť stretnúť, pozorovať a aj si odfotiť jednu z najvzácnejších mačkovitých šeliem – rysa iberského. Ale doma je doma a u nás veľmi rád chodím hneď za humno na Devínske jazero, ktoré som si svojho času nazval slovenské Serengeti.

Rys iberský, Andalúzia, Španielsko
Na aký svoj projekt najradšej spomínate, z čoho máte najväčšiu radosť?

Vždy na ten posledný. Ale samozrejme veľmi rád si spomeniem aj na môj prvý veľký projekt a to život s bobrami. A potom na nádherné dva roky strávené v prírode Národného parku Veľká Fatra pri výchove dvoch mláďat rysov a ich návrat do divočiny národného parku.

Rys ostrovid, Veľká Fatra
Čo Vás viac napĺňa, fotografovanie alebo točenie filmov?

Ťažko povedať. Keď dlho iba fotím, rozmýšľam nad filmovým projektom a naopak, keď končím filmový projekt, najmä po dlhých týždňoch strávených v strižni sa teším na fotoaparát a potulky prírodou. Tu si môžem naplno vychutnávať ten zážitok z pobytu v prírode. Dospel som už do štádia, že som veľmi rád, keď niečo intenzívne zažijem a dobre samozrejme aj keď to odfotím.

Stala sa Vám počas fotenie nejaká vtipná príhoda, na ktorú radi spomínate?

Tých príhod je veľmi veľa, neviem či sú až tak vtipné, ale zakaždým, keď sa vrátim z Bulharska, z Východných Rodop, poviem si, že už tam nikdy nejdem, pretože presedíme niekoľko dní v kryte a posledné dva roky nám akurát tak podvečer priletel orol skalný. Vždy si spomínam na svoj prvý pobyt, kedy sme fotil vlka, bitku šakala s orlom skalným či supy. Ale aj tak sa už nasledujúci január balím a vyrážam na strastiplnú 16 hodinovú cestu autom… Taktiež sa nám pri hľadaní rysa iberského stalo, že sme strávili niekoľko dní v pohorí Sierra de Andujar hľadaním rysa, ale nevideli sme ani chlp. Kolegovia nám iba hovorili, že akurát tu bol, alebo hovorili, že včera o deviatej ráno tam prebehol. Odchádzali sme už z lokality, keď sme s pomocou iných fotografov zbadali mladého rysa vyhrievajúceho sa na kameni vo vysnívanej scenérii. O pár metrov ďalej by sme dupli na plyn a odchádzali na ďalšiu lokalitu za kozorožcami iberskými.

Vlk dravý, Východné Rodopy, Bulharsko
Akú fototechniku používate?

Ako som už spomínal, som Nikon ambasádor na Slovensku, takže v mojom fotoruksaku nosím Nikon Z9, Nikon Z7, Nikon Z6II a samozrejme všetky možné a dostupné zetkové sklá. Momentálne mám najväčšiu radosť z teleobjektívu 100-400mm a fantastického makro objektívu 105mm. Keď viem, že idem fotiť vyslovene wildlife, pribaľujem do svojej výbavy 600mm teleobjektív. Postupne som prešiel na mirrorless radu Nikonov a postupne sa zbavujem skvelých fotoaparátov D800E, D810 a D850. Nechávam si iba špeciálny astronomický Nikon D810A.

Ktoré zviera je najťažšie odfotiť?

Skoro všetky. Každé zviera musíte mať dobre naštudované, ako žije, ako sa správa. Samozrejme nemôžete ho vyrušovať vo svojom prirodzenom vývine. Vyslovene nemám rád fotografov, ktorí idú cez „mŕtvoly“ a absolútne nerešpektujú a nemajú úctu k fotografovaným zvieratám a potom je internet zahltený vystresovanými zvieratami. Netreba mať fotku zvieraťa komponované do celého záberu, takýchto encyklopedických fotografií sú mraky. Osobne mám veľmi rád fotografie, kedy môžete odčítať aj prostredie v ktorom žijú.

Zebry, Amboseli National Park, Kenya
Čo je Vašim fotografickým a cestovateľským snom?

Dúfam, že sa mi to čoskoro splní, veľmi rád by som navštívil Kazachstan a pokúsil sa stretnúť sajgy či snežného leoparda. Rád by som sa išiel pozrieť do Nepálu za pandami červenými. A samozrejme na Nový Zéland za mojimi obľúbenými papagájmi nestor kea a tu by som určite nepohrdol ani extrémne vzácnym papagájom kakapom. Tých druhov, ktoré by som v prírode stretol veľmi rád je nepreberné množstvo, ale budem rád keď sa mi aj v našich končinách podarí stretnúť a pozorovať napríklad lelka.

Kazašský lovci s orlami, Ölgij, Mongolsko
Minulý rok ste prezentovali projekt Odvrátená strana Slovenska, ktorý teraz vyšiel aj v knižnej podobe. Je to akýsi protiklad dokumentu Slovensko prítomná minulosť, ktorý ste robili pre RTVS. V Odvrátenej strane Slovenska ste sa zamerali na odlišný typ tvorby, fotili ste skládky či rozpadávajúce sa kaštiele. Ako vznikol tento nápad? Podarilo sa Vám dosiahnuť nejaké konkrétne zlepšenie situácie vo fotografovaných lokalitách?

Nápad vznikol na mojich cestách Slovenskom. Precestoval som k jednotlivým projektom niekoľko stotisíc kilometrov po Slovensku a tú odvrátenú stranu sa nedá prehliadať. S projektom som začal už v roku 2010 pri projekte Cesty Slovenskom a postupne to zrelo, až sme sa rozhodli s mojím kolegom Palom Juračkom a RTVS urobiť tieto dva filmy. Odvrátená strana mala byť akýmsi apelom na spoločnosť, aby sme si každý uvedomili svoju zodpovednosť za stav, v ktorom sa naša krajina nachádza. Nedostatok vzdelania, empatie a zdravého rozumu zapríčiňuje absolútny rozvrat v našich mysliach, veríme primitívnym a nebezpečným hoaxom a nepravdám, nepoznáme vlastnú históriu, namiesto fenomenálnych pamiatok a prírody sa utiekame do aquaparkov, nákupných centier a navštevujeme chodníky v korunách stromov, ktoré medzičasom niekto vyrúbal.

Našou každodennou činnosťou sme menili, meníme a budeme meniť tvár našej krajiny. Len si to nevieme priznať. Správame sa tak, ako keby mal náš komfort trvať naveky. Ignorujeme všetky varovné signály, ktoré nám krajina vysiela. Stále žijeme v predstave, že najdôležitejšie sú pre nás najmä prírodné zdroje. Z hľadiska zachovania nášho života je však schopnosť krajiny tlmiť klimatické extrémy rovnako cenná ako produkcia zrna, mäsa, dreva či energie. Les, lúka, pole, mesto a dedina. A medzi nimi ostré hranice. Všetky tie jemné odtiene krajiny sa bagrujú, orú, rúbu a nenávratne vytrácajú. Miznú aj z nášho jazyka: vetrolam, medza, remízka, slatina, luh, močiar. A aj preto má Slovensko, tak ako každý iný štát, aj svoju odvrátenú tvár. Tvár, ktorou sa nebudeme chváliť pred turistami, ale zatvárať oči pred ňou jednoducho nemôžeme. Mali by sme si uvedomiť osobnú zodpovednosť za stav, do ktorého sme našu krajinu priviedli a urobiť všetko pre to, aby sme zachovali vzácne kultúrne dedičstvo a prostredie vhodné na život aj pre budúce generácie. Aby deti našich detí neplatili krutú daň za našu ľahostajnosť.

Aké projekty, výstavy alebo filmy chystáte v najbližšej budúcnosti?

V apríli by som mal mať výstavu Odvrátenej strany Slovenska v Banskej Bystrici a dokončujem film, na ktorý som sa veľmi tešil. Rieka bez hraníc. O rieke Morave. Po mojej anabáze v Zoologickej záhrade v Bratislave momentálne dávam na papier niektoré ďalšie námety, pokračovanie odvrátenej strany, ale pripravujem si aj fotografické projekty za vzácnou a ohrozenou faunou.

Sossusvlei, Namibia
Tomáš Hulík je známy svojimi filmami ako napríklad Vysoké Tatry Divočina zamrznutá v čase, Návrat rysov či Cesty Slovenskom. Produkoval a režíroval filmy pre rakúsku ORF, nemecké stanice ZDF, ARTE a anglický Discovery Channel. V spolupráci s STV natočil niekoľko filmov o Slovensku. Jeho fotografie boli publikované v časopisoch GEO, National Geographic, Universum a mnohých ďalších v Čechách aj na Slovensku. Je ambasádorom spoločnosti Nikon na Slovensku. V celej svojej tvorbe sa zasadzuje za ochranu prírody a jej zachovanie pre budúce generácie. Viac informácií sa o Tomášovi dočítate na jeho stránke TU.

Pridať komentár

5 × 3 =