Príbeh fotky si môžete domyslieť podľa vlastnej fantázie, tvrdí mesačná víťazka CEWE Photo Award

Jana Kupčáková je jednou z tohtoročných výherkýň CEWE Photo Awawrd za mesiac august. Jej víťazná snímka získala najviac hlasov poroty a s nami sa porozprávala, ako jej fotografia vznikala. Zároveň v rozhovore prezradila viac aj o svojej ceste k foteniu ako takému.

Ako a kedy fotografia vznikla? Zaujíma nás celý príbeh skrytý na fotke. Na čo vlastne ukazuje starší muž palicou?

Myslím, že je to jedna z tých fotografií, kde si každý môže domyslieť príbeh podľa svojej fantázie. Vznikla toto leto na našom putovaní Estónskom. Konkrétne na prechádzke hlavným mestom Tallinn, na ktorého panorámu pán na snímke zrejme ukazuje. Veľmi rada fotím na cestách ľudí, najmä staršiu generáciu. Je pravda, že väčšinou býva mojím cieľom Stredomorie, kde práve babičky a deduškovia vysedávajú pred domami na svojich nádvoriach, spoločne sa bavia a pozorujú dianie okolo seba. V ich tvárach sa vždy zračí múdrosť a životné skúsenosti. Celkovo mi ich život príde tak nejak naozajstnejší, než je to u mojej súčasnej generácie. Možno mi len pripomínajú vlastného starého otca. Nech je to akokoľvek, v mojom hľadáčiku sú tým najmilším cieľom. A že táto fotografia uspela, je pre mňa úspech dvojnásobný, pretože je to asi len jedna z troch pouličných fotografií, ktoré sa mi podarilo v Estónsku uloviť. Cestovanie po tejto krajine bolo skôr o prírode ako o ľuďoch. Tých zaujímavých na fotenie je tu oproti spomínanému Stredomoriu naozaj poskromne, vďaka čomu moja fotografická dušička trochu trpela. Ale nakoniec aj to málo stálo za to 😊.

Plánovali ste takú fotografiu odfotiť alebo ide čisto o momentku?

Ide o momentku, ktorá vznikla v priebehu pár sekúnd, kedy sme tento pár míňali pri večernej prechádzke pozdĺž pobrežia.

Pamätáte si na svoje fotografické začiatky? Kedy ste prvýkrát vzali do ruky foťák?

Na úplne prvý moment si už naozaj nespomínam. Ale spomínam si na ten, kedy som fotoaparát z ruky už nikdy nedala. Na 18. narodeniny som dostala od rodičov prvú zrkadlovku na film a z tejto záľuby sa stala láska na celý život.

Aký typ foťáka preferujete? Používate zrkadlovku, csc alebo snáď mobilný telefón?

Celé roky som fotila na zrkadlovku, najprv kinofilmovú a neskôr aj digitálnu. Až pred dvoma rokmi som pre hmotnosť výbavy prešla na bezzrkadlovku a celé vybavenie kompletne obnovila. Na mobilný telefón fotím, len keď si potrebujem odfotiť cestovný poriadok alebo s niekým niečo rýchlo zdieľať. Ale určite ho nepoužívam na fotografovanie ako také.

Živia vás fotografie? Čo najčastejšie fotíte?

Dalo by sa povedať, že skôr priživuje. Mám svoje stále zamestnanie s osemhodinovou pracovnou dobou v IT odbore, ktorá ma živí primárne. Vo svojom voľne potom externe vyučujem na Škole kreatívnej fotografie v Prahe. Pokiaľ to čas dovolí a ide o zaujímavé fotenie či prácu s príjemnými ľuďmi, rada prijmem aj nejakú fotografickú zákazku. Stále pre mňa ale platí, že ma musí fotka predovšetkým baviť a nechcem, aby sa z mojej radosti stala povinnosť. Aj preto sa fotografii na zákazku venujem len do určitej miery.

Kde hľadáte inšpiráciu?

V podstate vo všetkom, čo nás denne obklopuje. Som predovšetkým pouličná fotografka a rada zachytávam svet okolo seba, príbehy, ktoré sa okolo nás denne odohrávajú. Páčia sa mi nearanžované scény zo skutočného života, ako je práve víťazná snímka. Preto sa nechávam inšpirovať všetkým, čo mi „cvrnkne“ o nos hneď, ako vyjdem z domu.

Sledujete svoju konkurenciu, resp. máte v hľadáčiku prácu nejakej svojej kolegyne či kolegu v odbore?

Priznám sa, že nemám veľmi rada slovo konkurencia, najmä na fotografickej scéne. Každý sme iný, máme iné videnie sveta aj jeho spôsob stvárnenia, čím každý z nás máme aj svojho diváka. A aj keď viem, že rivalita v tomto odbore existuje, ja sa jej oblúkom vyhýbam. Pre mňa je fotenie predovšetkým radosť a myslím si, že je oveľa dôležitejšia vzájomná podpora. Takže práce svojich kolegov samozrejme sledujem, a to s veľkým záujmom. Z tej reportážnej fotografie, ktorá je mi asi najbližšia, sa mi veľmi páči práca Filipa Singra. Kráľom párového fotenia je pre mňa zase Marek Sybal a čierno-bielych portrétov určite Kačka Janišová. A takto by som mohla pokračovať ďalej a ďalej. Najväčšiu radosť mi ale robí sledovať pokroky a úspechy mojich študentov. To, ako sa s fotkou stále posúvajú a akú im prináša radosť. To je pre mňa tou najlepšou odmenou a dôvodom, prečo by som túto prácu nemenila za nič na svete – aj keď je to len „bokovka“ 😊.

Používate na editáciu a úpravu fotiek nejaký program?

Vzhľadom na to, že fotím do formátu RAW, tak program na vyvolanie fotografií a ich základné úpravy potrebujem. Konkrétne používam PS Lightroom. Keďže fotím len na pevné sklá, je u mňa, čo sa úprav týka, asi najväčším zásahom orezávanie. Čokoľvek ďalšie upravujem len veľmi obmedzene. Vždy hovorím, že som fotograf a nie grafik či plastický chirurg. Pri pouličnej fotografii nerobím do obsahu žiadne zásahy, tam podľa môjho názoru ani nepatrí. Pri portrétnej alebo svadobnej fotografii odstraňujem iba dočasné nedokonalosti. Takže ak sa mi nevesta ráno prebudí s vyrážkou na čele, samozrejme, že jej ju na fotke odstránim. Ale dvadsať kíl ani dvadsať rokov už jej uberať nebudem, to je proti všetkým mojim zásadám.

Plánujete prihlásiť do súťaže ešte ďalšie fotografie?

Ak sa nejaká do uzávierky ešte podarí, tak veľmi rada.

Máte nejakú radu, ako cvaknúť víťaznú fotku?

Obávam sa, že na to zaručený recept neexistuje. Dalo by sa spísať tisíce rád, ako získať dobrú fotografiu, ale nie na víťaznú. Každá súťaž je niečím špecifická. Každý porotca je iný a pohľad na skvelú snímku veľmi individuálny. Fotografie, ktoré niekde uspejú, môžu inde prejsť bez povšimnutia a naopak. Snažte sa, aby sa fotka páčila predovšetkým vám, aby ste na ňu boli pyšný a vám robila radosť. A určite ju foťte aj s iným cieľom, než len aby uspela v nejakej súťaži. To môže byť potom len príjemnou čerešničkou na torte.

Fotíte počas celého roka, máte nejaké plány na zimu?

Fotím neustále. Pre mňa je fotografia nielen určitou formou umenia, ale aj nositeľom spomienok. Preto so sebou nosím fotoaparát takmer všade. Aj keď fotím, samozrejme, najčastejšie na cestách, rovnako po ňom siahnem pri výučbe, potulkách Prahou, kultúrnych udalostiach, pri stretnutiach s priateľmi či rodinou. Je so mnou skrátka pri každej peknej príležitosti, ktorú stojí za to zachytiť, či už z pohľadu umeleckého alebo osobného.

V neposlednom rade nás zaujíma, ako archivujete fotky? Nechávate si ich vyvolať, alebo ich len ukladáte na externé disky či online úložisko?

Fotografie ukladám, samozrejme, do počítača, na externé disky aj on-line úložisko. Zo svojich ciest si zase pravidelne vyrábam fotoknihy. Som stará škola a fotka na papier podľa mňa patrí. Je to krásna spomienka. Má tak pre mňa úplne inú hodnotu ako tá, ktorá je uložená v mobile medzi tisíckou ďalších snímok a málokedy sa k nim niekto vráti. V minulom roku som si, napríklad na Sicílii spravila pár fotiek miestnych rybárov a tie im potom vo fyzickej podobe poštou poslala. O pol roka neskôr mi jeden z nich napísal, že jeho otec zomrel na Covid-19 a jeho fotky odo mňa sú jediné, ktoré za posledné roky má, a bol za ne neskutočne vďačný. Takže myslite na to, že fotka by nemala slúžiť ako ozdoba na sociálne siete, ale mala by vám pomôcť uchovať aj vašich blízkych a chvíle, ku ktorým sa budete radi vracať. Aj keď dnešná doba láka k tomu, že môžeme fotiť takmer kedykoľvek, čokoľvek a v akomkoľvek množstve, naučme sa aspoň vyberať tie dôležité momenty a tým vdýchnuť život práve tlačou na papier alebo umiestnením do rámčeka.