Poznáte ten pocit, keď si len tak z nudy prezeráte webové stránky s lacnými letenkami, predstavujete si ako kamsi letíte, trávite tam nejaký čas, zažívate dosiaľ nepoznané dobrodružstvá a následne sa vraciate domov bohatší o nové zážitky a skúsenosti? Tak presne takto som „lietala“ už dlhšie kamsi do severských krajín, návštevu ktorých som v poslednom čase tak veľmi závidela viacerým kamarátom. Priebežne som tiež zahájila vyjednávanie s mojím priateľom Milanom, ktorého presvedčiť je málokedy jednoduché. Navyše, keď mi moja kamarátka oznámila, že sa sťahuje na dva semestre do Uppsaly, rozhodla som sa. Musíme ju ísť pozrieť!
Dodnes neviem, či som skutočne taký schopný vyjednávač, alebo Milanov záujem o históriu je natoľko intenzívny, ale keď som ako návnadu použila návštevu Livrustkamaaren, Armee musea alebo Vasamuseet, ani sa na udičke príliš necukal. Žeby jeho túžba vidieť tieto múzeá na vlastné oči bola predsa len väčšia, ako som predpokladala, a obzeranie fotografií na internete mu už nestačilo? Tak či onak, rozhodnutie padlo: kupujeme letenky, balíme a hurá do Štokholmu. Teda do Uppsaly, kde nám práve moja kamarátka Vanda poskytla ubytovanie. Pre ľudí, ktorí neváhajú spať ani na slame alebo v poľovníckom posede, je ubytovanie na internáte čosi ako 4-hviezdičkový hotel. Navyše, zvyčajne trávime podstatnú časť výletov vonku a ubytovanie využívame iba kvôli sprche a prespatiu.
Do Štokholmu sme leteli z Krakova, kam je z Košíc predsa len o čosi bližšie ako do Prahy. Obzvlášť lákavo vyzerali letenky v cene 20 Eur, no len do okamihu, keď som zistila, že letisko Skavsta je od Uppsaly vzdialené dve hodiny cesty autom. Keďže autobusom alebo vlakom by to trvalo ešte dlhšie a cenovo by sa to nakoniec takmer vyrovnalo, rozhodla som sa pre letisko Arlanda, nachádzajúce sa medzi Štokholmom a Uppsalou. Spiatočné letenky nás tak vyšli každého na 110 Eur.
S blížiacim sa dátumom odletu sa moje obavy stupňovali aj napriek Vandinmu upokojovaniu, že nám v podstate nič zvláštne netreba. Aj napriek ponuke „ozajstnej švédskej turistiky“ sme sa skutočne zbalili len naľahko, poloprázdna 30-litrová batožina a taška s osobnými vecami na týždňové behanie po švédskych mestách i prírode skrátka musia stačiť.
Počas dvojhodinového letu, keď som Milana radšej posadila k oknu, som sa dozvedela, že civilným lietadlom letí vlastne prvýkrát. Ešte dnes počujem nadšené výkriky „klapky sú hore“ a komentáre ako: „… v každom filme motor najprv začne horieť a až potom odpadne“. Nad morom som zase bola povzbudená: „… vieš, že človek v takej studenej vode prežije len pár minút?!“ Keď sa nad tým teraz zamyslím, slovenčina je v niektorých situáciách celkom praktický jazyk, ľudia sa zbytočne neplašia.
Inštrukcie od Vandy sú skutočne skvelé, a tak na Arlandskom letisku takmer bez problémov nachádzame nástupisko autobusu. Tu určite práve vďaka tomu pôsobíme suverénnym dojmom, že si nás postaršia pani pletie s domorodým, teda ozajstným švédskym párom. Chvíľu na to sa strašne čuduje, prečo ten švédsky pár nevie ani slovo po švédsky. No, občas tá slovenčina zase vôbec praktická nie je. A švédčina sa tiež veľmi neblysla.
To sa však rozhodne netýka platobnej karty vo Švédsku. Určite každý návštevník tejto severskej krajiny ocení, že platobnou kartou je možné zaplatiť čokoľvek a kdekoľvek, čo je nesmierne praktické a pohodlné. Počas celého nášho pobytu bola potrebná hotovosť jediný raz – v stánku s tulipánmi počas Dňa sv. Valentína. Skvelá výhovorka pre Milana, najromantickejšieho partnera s prázdnou peňaženkou.
Do Uppsaly sme nevedomky prišli v takzvaný Tučný utorok, Švédmi nazývaným Fettisdagen. Ide o deň v období fašiangov, počas ktorého sa tradične jedáva semla – dezert, ktorý som naozaj túžila ochutnať. Poznala som ho len z fotiek a z rozprávania, a tak nás Vanda, ešte ovešaných batohmi, vzala do ich študentskej kaviarne (Uppsala, ako študentské mesto, je plná kaviarní v správe tradičných študentských spolkov). Kým sa Milan vo veľkom nalieval kávou, jednak preto, že mu chutila, jednak preto, že bola zo samovaru, ja som si užívala semlu.
Je to vlastne žemľa z jemného cesta s kardamonom, ktorej vrch je odrezaný a vnútro je naplnené marcipánom a šľahačkou. Podľa Emmy, Vandinej švédskej spolužiačky, je ako prvé potrebné zjesť cukrom poprášený vršok, následne semlu chytiť do ruky a jesť tak, aby sa na nos nalepila šľahačka. Síce neviem, či to nebol z jej strany len vtip, ale semlu vidličkou naozaj zjete len ťažko. Pri káve sa venujeme podrobnejšiemu plánovaniu výletov do Štokholmu v najbližších dňoch.
Medzi Uppsalou a Štokholmom sme sa presúvali Flixbusom, čo nás síce ukrátilo o nejaký čas, avšak práve hodiny strávené v autobuse poslúžili na aspoň čiastočné doháňanie spánkového deficitu, takého typického pre všetky naše výlety. Aj hodina driemania navyše sa počíta, cena 12 eur za dva spiatočné lístky na osobu je tiež priaznivá pre slovenskú peňaženku. To sa nedá povedať o cene uppsalskej MHD, kde sme precestovali podstatne viac, keďže Uppsala nie je zase až také malé mestečko ako sme si pôvodne mysleli. Výhodnejšie by bolo požičať si bicykle, ktoré sú tu dominantným dopravným prostriedkom. Stojany s nimi sú na každom významnejšom mieste. Iba pred vlakovou stanicou ich denne parkujú tisíce.
Naše prvé kroky viedli ku Štokholmskej radnici. Budova postavená v rokoch 1911 – 1923 pôsobí majestátne už zďaleka a zaslúžila by si viac času ako sme jej my venovali. Obehli sme si v rýchlosti dostupné nádvoria, pokochali sa výhľadom na kryhami pokrytú hladinu rieky. Potešili sa z množstva ukotvených, ale i medzi ostrovmi križujúcich výletných lodí a vydali sa hľadať Järnpojke – najmenšiu sochu v Štokholme.
O intenzívnom blúdení v úzkych uličkách Starého mesta, Milan okolo nej prešiel. Ani si ju nevšimol, je skutočne až nečakane drobná. Až za dva dni z neho vypadlo, že mu prišlo zvláštne, že sa plazím po zemi a fotím nejakú vyhodenú detskú hračku. Jeho predstava najmenšej sochy zjavne neladila s predstavou autora. Navyše v tom čase bol mysľou už v Sjöhistoriska museet, kde sme strávili niekoľko nasledujúcich hodín. Čo zase až tak dlho nebolo oproti takmer piatim hodinám vo Vasamuseet.
Nasledujúci deň sme „útok“ na Štokholm zopakovali, medzi “Milanovými“ múzeami sme stihli obehať aj nejaké pre mňa zaujímavé miesta. Tri vizuálne veľmi vydarené zastávky metra, nenápadnú a na nečakanom mieste ukrytú mini kaviareň Krukorochkaffe, kde ku skvelej káve môžete dostať kaktus v kvetináči. Snehom pokrytú botanickú záhradu s presvetlenou reštauráciou a kaviarňou v priestoroch gamla orangeriet (stará oranžéria).
Keď sa tak spätne nad tým zamýšľam, počas našej návštevy Švédska sme strávili v kaviarňach celkom veľa času, ešte aj v Medelhavsmuseet sme si chvíľu posedeli priamo medzi vitrínami plnými exponátov z Théb a Mykén. Jeden by nás mohol nazvať pokojne aj kaviarenskými povaľačmi! Fakt je, že v nabitom programe sme kaviarne využívali predovšetkým na oddych a načerpanie energie medzi návštevami jednotlivých múzeí. Milan navyše prišiel na chuť netradičným sendvičom.
Za zmienku tiež určite stojí, že sme za celý ten čas nenašli dve navzájom podobné kaviarne. Každá z nich bola svojská a originálna, či už vzhľadom alebo prostredím, v ktorom sa nachádzala. Mimochodom slovo fika je vo švédčine synonymom pre pauzu zvyčajne na kávu alebo drobný zákusok, hoci v skutočnosti nejde ani tak o samotnú kávu alebo zákusok, ale o príjemne strávený čas pri rozhovore s priateľmi.
Nasledujúce dni sme strávili viac v Uppsale a jej okolí, kde sme okrem, podotýkam, že vo vnímaní Švédov neslušného obdivovania jednoducho krásnych rodinných domčekov a návštevy významnej katedrály pred dvojdňovým zoznamovacím výletom s turistickým spolkom Uppsalskej univerzity.
Jediní, kto sa na tom výlete až tak nezoznamoval, sme nakoniec boli my, unavení z predošlých dní v Štokholme. Škoda, prostredie bolo skutočne nádherné – snehom pokrytá čistina uprostred ihličnatého lesa, studňa s pumpou, plocha na stanovanie, zrub, chata postavená podľa vzoru pôvodného švédskeho sedliackeho domu.
Ak to zhrniem, vo Švédsku sme nakoniec strávili šesť skvelých aktívne prežitých dní, počas ktorých sme videli niečo málo zo Štokholmu, Uppsaly a Lunsentorpet. Kvôli nášmu záujmu o históriu sme podstatnú časť našich výletov venovali úžasným švédskym múzeám ako Vasamuseet, Armee museum, Livrustkamaaren, Medelhavsmuseet alebo katedrála v Uppsale, z ktorých väčšina má voľný vstup a v niektoré dni v týždni predĺžené otváracie hodiny. Okrem kvality expozícií stojí za zmienku samotná úroveň múzeí. V každom z nich sú voľne dostupné skrinky na uloženie osobných vecí, orientačný plán múzea a povolenie fotografovať. A ak nepatríte medzi ľudí, ktorí vyhľadávajúcich múzeá, rozhodne v Štokholme venujte niekoľko hodín aspoň návšteve Vasamuseet. Takmer celú galeonu zo 17. storočia neuvidíte nikde inde.
Samozrejme, Švédsko nie sú len skvelé múzeá či originálne kaviarne. Obrovskú časť krajiny tvoria neobývané oblasti poskytujúce dokonalé možnosti outdoorových aktivít, turistiky alebo vodných športov. Ak to veľmi zjednoduším, tak práve Štokholm akoby bol takým modelom celého Švédska. Podstatnú časť mesta tvoria zeleňou pokryté parky a rozsiahle vodné plochy. Nie bez príčiny je toto mesto nazývané aj Benátkami severu.
A keď tak premýšľam, vlastne ani len na Štokholm samotný šesť dní nestačí.
Ako bodku za výletom som vytvorila CEWE FOTOKNIHU Pure, ktorá mi bude pripomínať všetky prežité zážitky. Zároveň ich môžem aj ľahko prezentovať mojim priateľom a rodine.
Pridať komentár