Leica v čase digitálu

Leica bola v čase kinofilmu symbolom a tradíciou kvality, precíznosti, ale aj luxusu. Ale čo dnes, v čase digitálu, nie je už len imidžová záležitosť? Pre mňa bol odpoveďou dvojdňový workshop Leica Academy, ktorý sa uskutočnil v Bratislave 13.-14.8 2015, pod vedením sympatického chlapíka a výborného fotografa Olivera Voglera.

Oliver Vogler, foto: Peter Brejda

Tohoto ročné horúčavy vrcholili a v Bratislavskom prístave sa zišla asi 10 členná partia fotonadšencov (amatéri, ale aj profíci), aby preverili fototechniku značky Leica a tá aby na oplátku preverila ich schopnosti a trpezlivosťpri manuálnom zaostrovaní. Leica všeobecne totiž ešte stále nie je značka pre masy, kde za vás bude pracovať plne automatický systém. Pri kompaktoch triedy Leica C alebo V-Lux a D-lux už dnešný digitálny  štandard v podobe plnej automatiky nechýba, ale predsa len to nie je Leica, ktorá túto značku preslávila. Preslávili ju kinofilmové zrkadlovky, ešte viac objektívy šité na tento systém a tam sa upriamil aj môj záujem.

Z plejády fototechniky, ktorá sa na nás usmievala z dvoch obrovských plechových kufrov som si vybral telo Leica M240, prídavný elektronický hľadáčik a dva objektívy. Leica 16-18-21mm F/4 Tri-Elmar Asph. a Leica M 50mm f0,95 Asph. Noctilux. Prvý preto, lebo mám rád perspektívu širokouhlých skiel a ten druhý… legendárna päťdesiatka, ktorú snáď nikomu netreba predstavovať. Po teoretickej časti, kde nám pán Vogler predstavil spoločnosť Leica, od počiatku až po vízie do budúcnosti a všeobecne aj produkty a inovácie, ktoré Leica do svojich systémov pomaly, ale isto zavádza, prišlo na rad malé občerstvenie a hor sa do prístavu, vyskúšať teóriu v praxi.

Spomínal som, že tohtoročné horúčavy vrcholili? Bol to veru boj, nielen s horúčavou, pleštiacim poludňajším slnkom, ktoré nesedí snáď žiadnej fototéme, ale aj s manuálnym ostrením, ktoré v kombinácii s ťažkým celokovovým telom M-240 dalo zabrať. Našťastie, implementácia focuspeaking s lupou v režime živého náhľadu, bola veľkou pomôckou pre nás, ktorí nie sme na manuálny spôsob ostrenia z éry kinofilmu zvyknutí. Po troche skúšania to šlo pri statických motívoch vcelku fajn. To som však mal ešte nasadený širokáč, fotil na clonách f/5.6-11 a pomaly začínal tušiť, čo ma čaká pri plne otvorenej clone na Noctiluxe, kedy sa hĺbka ostrosti pohybuje v rozmedzí pár cm:)

Most Apollo a Leica 16-18-21mm F/4 Tri-Elmar Asph., foto: Ján Murín

Leica M 50mm f0,95 Asph. Noctilux.

Nedá mi inak, len tomuto skvostu venovať samostatný odstavec. Poctivý kus kovu a skla, s tak jedinečným podaním rozostrenej časti fotografie, že zaplesá srdce každého fotofajnšmekra. Mať objektív s clonou 0,95 a fotiť napr. na 2.8-4, lebo stupnica expozičných časov v prudkom slnku nestačí? Nie, radšej budem špekulovať ako nájsť nejaký ten tieň alebo tie fotky trochu preexponujem, no clonu 0,95 neopustím :-). Noctilux na tomto nastavení doslova spieva a ak sa vám podarí aspoň na 90% správne zaostriť, tak o.i. pochopíte, že na označení „king of bokeh“, ktoré mu mnohí prisudzujú, je kusisko pravdy. Ja za seba môžem napísať, že Noctilux je dokonalý objektív, možno aj preto som už do konca workshopu iný nepoužil :-).

Kolegyňa z Košíc Baška a Leica M 50mm f0,95 Asph. Noctilux., foto: Ján Murín

Dva dni v slnkom zaliatej Bratislave s Leicou na krku stáli za to. Hoci spoznať dokonale segment akejkoľvek značky sa za tak krátky čas nedá, jedno viem naisto. Popri všetkých tých autofocusoch bola toto vysoká škola fotografovania, ktorú by som odporučil a doprial každému fotografickému nadšencovi a s trochou škodoradosti aj každému, kto nadáva na autofocus vo svojej zrkadlovke:-). Naozaj dobrú fotku si treba zaslúžiť a Leica vám ju bez námahy a snahy nedá, je nemilosrdná a preverí vaše fotografické schopnosti dokonale. Práve preto je Leica stále na určitom piedestáli – ak z nás dokáže dostať to najlepšie, v tej chvíli zažívame tie magické momenty, v ktorých na chvíľu prekonáme samých seba.

Leica v plnej paráde. Foto: Baška Matušová

Leica možno neaplikuje nové technológie s takou rýchlosťou ako konkurenčné značky a ovládanie/dizajn sa za tie desaťročia prakticky nezmenil (čo je pri dnešnom spôsobe fotenia určité mínus), ale výnimočnosť objektívov alebo napr. jedinečnosť modelu Leica M Monochrom, tento nedostatok plne kompenzuje. Odfotiť s Leicou všetko si zatiaľ predstaviť neviem, ale robiť s ňou iné fotky, cítiť sa viac fotografom ako cvakačom, vážiť si každý vydarený záber a do bodky naplniť podstatu dobrej fotografie, áno to je Leica, v čase kinofilmu, ale aj dnes, v čase digitálu.

Na úplny záver si dovolím odcitovať niektorých účastníkov Leica Academy, ktorým som s odstupom času položil dve otázky:

1. Ako by ste zhodnotili skúsenosť so značkou Leica?

2. Ktorý z modelov by ste rád videl vo svojej fotografickej výbave?

Peter Brejda (Fotolab Košice):

1. Prvé stretnutie bolo s trochou rešpektu, zvyknúť si na úplne manuálne zaobchádzanie s fotoaparátom trvalo určitý čas, ale potom je to už len neopísateľne príjemný pocit, mať v rukách Leicu. Je to ako diagnóza, keď ju raz člověk dostane do rúk, nechce ju dať preč.

2. Určite Leica M Monochrom s objektívmi Leica M Summilux 35mm f/1.4 a Leica APO-Summicron-M 90mm f/2

Baška Matušová (Fotolab Košice):

1. Leica M ma naučila: Človek musí byť o dva kroky rýchlejší ako objekt, ktorý chce odfotiť, treba vedieť zvážiť čomu a prečo venovať pozornosť. Priehľadový hľadáčik je zradný a 70% záberov končilo u mňa smiechom: "Aha, preto je taká tma". Pevných skiel vo fotobrašni nikdy nie je dosť a je obrovský rozdiel +\- 5mm! Kovové telo je super, ale v koženom obale, aby používateľ neutrpel ujmu na zdraví.

2. Určite by ma potešila Leica X typ 113 alebo Q typ 116 ako náhrada kinofilmového fotoaparátu, spojeného so zrkadlovkou a pevným svetelným ohniskom.

Karol Srnec (šéfredaktor fotoportálu ephoto.sk):

1. Leica je bez výhrady výnimočná značka s jedinečnou filozofiou. Nie je určená každému a nielen pre vysokú cenu. Je to skôr tým, že sa nesnaží za každú cenu byť univerzálna a využívať všetky najmodernejšie technológie. Prednosť dáva jedinečnému zážitku z fotografovania. Výnimočný prístup k návrhu techniky sa odráža v tom, že nie každému vyhovie. Väčšina fotografov dáva prednosť pohodlnosti moderných digitálnych zrkadloviek a mirrorless fotoaparátov s automatickým zaostrovaním.
2. Na Leica Academy workshope som si vybral na odskúšanie práve tie modely, ktoré si viem predstaviť aj vo svojej výbave. V prvom rade je to Leica Monochrome, pretože milujem čiernobielu fotografiu. Ak by som takýto fotoaparát niekedy vlastnil, určite by som si ponechal aj zrkadlovku. S Leicou sa nedá nafotiť všetko, o to viac by som ale pri fotení relaxoval a viac sa sústredil na esencie fotografie, prácu so svetlom, kompozíciou, okamihom.
Druhým modelom, ktorý som otestoval a ihneď zistil, že by mohol ihneď doplniť moju aktuánu výbavu, je moderný model Leica Q, ktorý asi najviac približuje Leicu k moderným fotoaparátom s bohatou výbavou. Je to model, ktorý fotí tak, ako si u Leicy predstavujeme, pritom nenúti fotografa meniť návyky z moderných digitálov. Myslím, že môže Leice priniesť nových zákazníkov, ktorým filozofia modelového radu M až tak nevyhovuje.