CEWE blog

Rozhovor s fotografom – Martin Krystýnek

Martin Krystýnek sa narodil a žije v Poprade. Je členom Federácie európskych fotografov, pre ktorú pracuje aj ako porotca, a predsedom Asociácie slovenských profesionálnych fotografov. V posledných 4 rokoch vyhral viac ako 300 medzinárodných ocenení a dostal množstvo čestných uznaní. Fotografuje portréty ľudí z oblasti politiky, šoubiznisu, modelingu aj športu. Pôsobí ako kurátor pre platformu 1x.com.

Aká bola Vaša cesta k foteniu a aké boli Vaše fotografické začiatky?

Moja cesta k foteniu začala niekedy v roku 2008, kedy som sa už hral s technickým nastavením fotografie. Postupne som začal vnímať a chápať svetlo, prácu s ním a jeho zmysel pri výslednom efekte fotografie. A zároveň, spolu s tým som spoznával aj to najdôležitejšie pri mojej práci – prácu s modelom alebo modelkou. V tom čase mi veľmi pomohlo fotografovanie tanečníkov, ktorí sa prirodzene menej hanbia. Bola to pre mňa veľká škola.

V roku 2010 som sa však na vlastnú päsť vybral spoznať svet. A to rovno do Južnej Ameriky do štátu Paraguaj. Paraguaj leží medzi Bolíviou, Brazíliou a Argentínou a nájdete tam všetko. Od pralesov cez savanu až po vysočinu. Vysoké teploty a výdatné zrážky sú na dennom poriadku. Polovicu krajiny tvoria lesy a z celkovej rozlohy tvorí orná pôda len 2%. Domáci obyvatelia sa tam musia obracať. Ale pre mňa, ako pre fotografa to boli denné príležitosti na dobrú fotografiu. S odstupom času mi to pripadá ako dosť šialené, ale určitý druh adrenalínu asi k nám fotografom patrí. So sebou som mal iba svoju techniku, skromné portfólio a pár vecí na oblečenie.

Začal som tam pracovať v miestnej agentúre, ktorá mala pod palcom rôzne média. Fotilo sa takmer denne. Nebolo výnimkou, že som fotil od rána do večera, len s krátkou pauzou na občerstvenie. Tam som získal najviac skúseností a návyk na sústavnú prácu. Hoci som tam zarábal milióny (1 USD je v prepočte 4.850 paraguajské guaraní) na Slovensko som sa vrátil “iba” so skúsenosťami.

Aké motívy najradšej fotografujete?

Určite sú to portréty. Milujem komunikovať pri fotení a snažím sa dostať z každého fotografovaného maximum. Všetci máme v sebe niečo, čo je jedinečné a krásne. Mojou úlohou je to objaviť a vytvoriť pri fotení nejaký druh vzájomnej súhry. Najlepší pocit je, keď si to ľudia na fotení užijú, oddýchnu si a ešte majú aj krásne fotky na pamiatku.

Ste porotcom v mnohých medzinárodných fotosúťažiach, pracujete predovšetkým pre Federáciu európskych fotografov (Federation of European Photograpers). Ako prebieha hodnotenie na súťažiach pre profesionálnych fotografov?

Hodnotenie každej súťaže je iné, väčšinou záleží na samotných pravidlách súťaže. Čo je ale vždy spoločné je, že najlepšie fotky musia obsahovať takzvaný wow efekt. Väčšinou sú také fotografie výraznejšie oproti ostatným, takže sa nehľadajú až tak ťažko a porotcovia sa okolo nich krútia najdlhšie.

V každej súťaži, či už amatérskej alebo profesionálnej je samozrejme aj veľa nekvalitných fotografií, tie sa však vytriedia v prvom kole a ostanú len tie zaujímavé. Najťažšie sa hodnotia tie fotografické súťaže, kde ste fyzicky prítomný a diskutujete s ďalšími porotcami, ako to bolo napríklad v nórskom Osle, kde som bol v porote pre nórsku národnú fotografickú súťaž: https://www.martinkrystynek.com/blog/judging-in-oslo

Tri dni sme triedili fotky. Súťaž mala 3 kolá a pri každej fotke bola debata o tom, či pôjde ďalej alebo vypadne a prečo. Takto postupne sa robilo sito a v poslednom kole ostali už len finalisti a nakoniec výhercovia. Celé to trvalo 4 dni a neustále nás snímali kamery. Porotca si musel vždy vedieť verejne obhájiť svoj názor. Vyžadovalo si to štyri dni plného sústredenia a nasadenia.

Veľa vystavujete predovšetkým v zahraničí. Je vystavovanie v zahraničí jednoduchšie ako na Slovensku?

Fotografie, ktoré robím sú vo svete známe a veľmi oceňované, ale ako hovorí stará múdrosť “Doma nie je nik prorokom”, z toho si ja ale ťažkú hlavu nerobím. Vystavovať v zahraničí je podľa mojich skúseností jednoduchšie. Galérie presne vedia, čo chcú a majú na to rozpočet. Tento rok budem mať fotografie napríklad na výstavách v Paríži, v Štokholme a v Poľsku. Som veľmi vďačný za záujem svetových vystavovateľov o moju fotografiu. U nás je fotograf skôr sponzorom, takže keď chce niekto vystavovať doma, musí rátať s tým, že si to aj zaplatí a často pôjde hlboko do mínusu.

Čo je cieľom Asociácie slovenských profesionálnych fotografov a ako by ste hodnotili jej činnosť?

Asociácia profesionálnych fotografov Slovenskej republiky (APFSR) je občianske združenie, ktoré bolo založené v roku 2007 a združuje profesionálnych fotografov, ktorí majú fotografiu ako primárne zamestnanie, a ktorých príjem z fotografickej činnosti je viac ako 51% celkového príjmu. APFSR je členom Federácie európskych profesionálnych fotografov – FEP, kde je viac ako 60.000 členov a združuje fotografov z celej Európy. Je to obrovská komunita ľudí a profesionálov.

Ako zasiahla koronakríza do Vašej práce?

Koronakríza zasiahla aj do práce fotografa, veľa členov, ale aj ostatní fotografi prišli o svoje zákazky, mnohí ukončili svoju činnosť a našli si iné zamestnanie. Napríklad, fotografovanie svadieb úplne “zamrzlo” a hoci sa sem-tam nejaká svadba odfotí, už to nie je ako za čias pred pandémiou. Verím však, že sa to časom ukľudní, ľudia si konečne vydýchnu a začnú znova fotiť.

Ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa úspechov do budúcnosti.

Martina môžete sledovať na sociálnej sieti Instagram: https://www.instagram.com/martinkrystynek/

Pridať komentár

one × five =