fotolab.sk/blog

Kuba, krajina kontrastov

S manželkou sme sa dohodli už dávno, že naša svadobná cesta bude exotická. Keďže ale nie sme žiadni dobrodruhovia, čo si kúpia letenku a zvyšok sa uvidí na mieste, vybrali sme si klasickú all inclusive dovolenku cez cestovku s tým, že nejaký ten poznávací výlet si zjednáme na mieste. Po zvážení všetkých pre a proti rôznych destinácií, sme si vybrali Kubu s termínom v druhej polovici novembra. Strašili nás vírusom Zika, zlou kvalitou hotelov, režimom, prísnymi kontrolami… nuž, niekto má rád buchty, niekto rád straší. 🙂  V skutočnosti jediným negatívom bol fakt, že sme tam nemohli zostať dlhšie a že sme o niečo viac nespoznali tú pravú Kubu.

Našu cestu začíname v jedno chladné novembrové ráno v Bratislave, smer letisko Viedeň. S prestupom v Paríži sme sa po cca 20 hodinovej ceste ocitli v nočnej Havane. Chvíľka napätia, ale áno, kufre dovolenkujú s nami. Je skoro polnoc, sezóna sa len začala, no aj tak mám pocit,  že som v skleníku. Vzduch je vlhký, teplý a chvíľu trvá, kým si človek zvykne.

Cieľovou destináciou, tak ako pre väčšinu turistov, je Varadero. Náš taxík už čaká. Sklamane konštatujem, že je to produkt nejakej ázijskej automobilky s automatickou prevodovkou a nie očakávaný old timer. Nevadí. Šoférovi, ktorého sme dostali, by som u nás nezveril ani kosačku, tak možno je aj lepšie, že nerozbíja tie staré poklady. Po úspešnom trafení všetkých jám, ktoré boli na ceste, prechodom cez akúsi obdobu colnice, ktorá oddeľuje Varadero od tej pravej Kuby a záverečnom odignorovaní spomaľovača pred hotelom, kedy produkt ázijskej automobilky veselo zaiskril, sa konečne ocitáme na hotelovej recepcii.

Dobré ráno, Kuba.

Po asi štyroch hodinách spánku sa budím skoro ráno a prekvapivo svieži. Po chvíli mi svitne, že časový posun 6 hodín znamená, že na Slovensku máme poludnie, jet lag robí svoje. Vyrážam preskúmať najbližšie okolie, spraviť možno prvé fotografie a tak celkovo sa zorientovať, veď to poznáte.

Fotookienko

Fotografi sú už asi zvedaví, akú fototechniku som si vzal so sebou. Rozhodovanie bolo veľmi jednoduché. Hlavne nič veľké, ťažké a nápadné. V tom čase som na denné nosenie používal kombináciu Olympus E-M10 II + Olympus 17mm f/2.8 + Fujian 25mm f/1.4. Bol som zvedavý najmä na novinku vo svojej výbave, plne manuálny mini objektív Fujian s jedinečným charakterom obrazu, ktorý sa mi hodil k celej tej karibskej exotike. Na tele Olympus E-M10 II pracoval bezchybne. V kombinácii s focus peaking a stabilizáciou obrazu nastavenou na ohnisko 25mm, bolo manuálne ostrenie oveľa jednoduchšie ako na zrkadlovkách. K technickému miniokienku dodávam, že objektív je na clone f/1.4 ostrý len v strede, vinetuje ako pr.. strašne vinetuje. Produkuje veľa odleskov, skresľuje, deformuje.. proste nič pre pixelmaniakov a vyznávačov technicky dokonalých fotiek.

Na tie technicky lepšie a štandardne vyzerajúce fotky som mal 17mm f/2.8 pancake Olympus, štandardné reportážne sklíčko, s ktorým nafotíte všetko podstatné. Zátišia, krajinárske celky, panorámy, ale aj detaily, ľudí a dynamické scény. S touto kombináciou sa mi najlepšie fotili scény, kde som chcel zachytiť ostrosť v celom rozsahu – krajinárske scény alebo som potreboval rýchlo a bez prípravy cvaknúť streetku či nejaký old timer v štýle paning. Výborná zostava na cestovanie – malá, spratná, obrazovo výborná s dostatočne rýchlym AF.

S manuálnym Fujianom je to úplne iné fotenie. Iné, špecifickejšie ohnisko, práca s menšou hĺbkou ostrosti a hlavne, manuálne ostrenie, na ktoré si treba zvyknúť. Na Olympuse to však funguje výborne, trochu cviku a zvládne to každý. Táto kombinácia je skvelá na zátišia, portréty a oživenie nejakej série fotiek. Najlepšie sa s ním fotia scény, na ktoré máte čas. Objektív je veľký asi ako tuba od kinofilmu, na foťáku pôsobí často až úsmevne, ale je radosť baviť sa s ním a skúšať svoju kreativitu. Pocit, keď sa záber vydarí, ideálne v protisvetle, je nenapodobiteľný. Technicky nedokonalá dokonalosť ako zaslúžená odmena za vašu snahu a experimentovanie.

Leňošenie

Prvé dni sme v podstate nevystrčili päty z hotelového komplexu. Horúci piesok, priezračná voda, šnorchlovanie, plávanie s delfínmi a farby ako z katalógu.

Jedlo podľa miestnych chutí, z domácich zdrojov, veľa ryže, čiernej fazule, mäsa a morských plodov. O nejakých gurmánskych zážitkoch by som ale nehovoril, bolo to najmä o kvantite. Na pláži piña colada, čerstvé kokosy, plážový volejbal, ale aj predajcovia s oblečením a suvenírmi.

Apropó, čerstvé kokosy. Nikdy predtým som ich naživo nevidel rásť, nepil čerstvé kokosové mlieko cez slamku priamo z orecha a následne po úspešnom švihu mačetou nevyjedal dužinu. Tie dovezené, ktoré dostať u nás v obchodoch, sa s týmto nedajú porovnať. To isté platí o banánoch, mangu, šťave z cukrovej trstiny. Tu sme ich mali čerstvé a chutné, s príchuťou pravej exotiky.

Po kvalitnom niekoľkodňovom leňošení sme si z ponuky možných výletov vybrali Havanu. Možností bolo síce viac, ale plantáže s tabakom sú v novembri len na začiatku svojho vegetačného obdobia a teda nič zaujímavé. 3-dňový výlet na opačnú stranu Kuby vyzeral veľmi lákavo, ale zároveň by aj poriadne načrel do našich peňaženiek. „Kto bol na Kube a nevidel Havanu, akoby tu ani nebol“, hovorí nám pán z cestovnej kancelárie. Bolo rozhodnuté.

Havana

Na celodenný výlet vyrážame malým mikrobusom. To, čo sa mi v náš prvý deň po prílete do Havany zdalo, no pripisoval som to pokročilej nočnej hodine, sa mi teraz potvrdzuje. Cesty sú v porovnaní so Slovenskom poloprázdne. Auto pre vlastnú potrebu si môže dovoliť len málokto.

Sprievodca Manolo, miestny Kubánec, ktorý kedysi dávno študoval v Československu a hovoril po česky, na nás celú cestu chrlil množstvo informácii, ktoré spolu s obrázkami krajiny a ľudí začali utvárať ucelený obraz Kuby ako takej.

Priemerný mesačný zárobok na Kube je cca 20 €. Ceny pre miestnych sú síce iné ako u nás, školstvo a zdravotníctvo je zdarma, ale aj tak. Potraviny sú na prídel, štát ich dotuje, ale výber je veľmi slabý. Šetrí sa, kde sa dá, režim a embargo robia svoje. A to je Kuba podľa Manola už na tom momentálne oveľa lepšie ako napr. pred 10-20 rokmi. Vzmáha sa priemysel, rastie príjem z cestovného ruchu, režim je stále prísny, mnohé pravidlá a zákony nezmyselné, ale mení sa už aj to. Nuž, uvidíme, kam sa pohne Kuba teraz, po Fidelovej smrti.

Zelená Kuba za oknami mikrobusu, zaujímavé rozprávanie sprievodcu a cesta ubieha veľmi rýchlo. Naša prvá zastávka je Mirador de Bacunayagua, najdlhší a najvyšší most na Kube, malé občerstvenie a výhľad, ktorý stojí za to.

Pokračujeme v ceste a zanedlho prichádzame do pevnosti La Cabaña z koloniálnej éry, odkiaľ môžeme vidieť Havanu ako na dlani. Okrem výhľadu nás víta horúčava, miestni hudobníci a niečo z Guinessovej knihy rekordov. 90 m dlhá cigara, uložená v štátnom tabakovom obchode s múzeom, La Triada. Autor, José Castelar Cairo, ju vyrobil pri príležitosti osláv 90-ky Fidela Castra.

Ideme ďalej, priamo do Havany, na námestie revolúcie s podobizňami Fidela a Che Guevaru, kde presadáme z autobusu do Old Timerov a ide sa na nezabudnuteľnú jazdu Havanou v ružovom kabriolete so širokými koženými sedačkami. Tachometer nefunguje, motor hučí, šofér točí volantom ako šialený, aj keď zákruty sú minimálne. Neviem si predstaviť, čo by robil na Šturci. Ale je to parádne, ozajstné a bezprostredné. Široké, aj úzke uličky, koloniálna aj komunistická architektúra, okolo vás Cadillacy, Chevrolety, ale aj Moskviče či rikše.

Fičíme po Malecóne a ja mám pocit, akoby som sa ocitol v 50-60 rokoch minulého storočia. Vidíme bejzbalistov, školákov v uniformách, policajta, ktorý riadi dopravu. Hneď na to skoro zrámujeme pestrofarebnú, gestikulujúcu paničku, ktorá skúša naše brzdy a postreh šoféra. Spŕška španielčiny, ktorej rozumiem aj bez toho, aby som rozumel.

Po jazde kabrioletom sa zastavujeme na obed v miestnej reštaurácii a dávame si rybu. A samozrejme ryžu s čiernou fazuľou. Kombinácia, ktorá mne osobne veľmi chutí. Živá hudba, pohodová atmosféra. Nikto, vrátane obsluhy, sa nikam neponáhľa, ale to nám nevadí. Debatujeme pri miestnej TuKole a kupujeme si CD od hudobníkov, ktorí už dohrali. A poďme späť na prechádzku do ulíc. Hneď pred reštauráciou mi miestny predajca novín strká pod nos plátok s Fidelom. Reagujem fotoaparátom a úsmevom.

Čaro úzkych uličiek a ošarpaných budov krásnych tvarov, ladiacich so starými autami, je nezameniteľné. Ľudia posedávajú pred domami a keď nemajú prácu, tak len tak trkocú. Niektorí sa od nás snažia vymámiť nejaký ten CUC – turistické peso, či už vyveštením z kariet, odfotením sa s vami alebo predajom cigár či rumu neznámej kvality.

Mám pocit, že na každom kroku sa niečo deje. Ochutnávame churros, miestnu špecialitu, vysmážané cesto posypané cukrom. Bavíme sa na živých sochách a následne na skupinke posedávajúcich ľudí na chodníku so smartfónmi. Po chvíli zisťujeme, že je to jedno z mála miest, kde sa dá chytiť wi-fi a je platené. S obdivom sledujem troch maliarov visiacich len tak na lane vo výške asi 10 m ako zručne pretvárajú fasádu. Lešenie na Kubu ešte asi nedorazilo.

Po návšteve najstaršej lekárne na Kube, kde to vyzerá ako v 19. storočí; parfumérie, kde si môžete namiešať vlastný parfum; nakuknutí do národnej banky s jediným bankomatom v celej krajine; kúpení si šiltovky s Che, ako ho miestni volajú; zamierime za Ernestom. La Bodegita del Medio, kde si Ernest Hemingway dával svoje obľúbené mojito. Je to povinná jazda. Ochutnávame mojito. Mne nechutí, dám si radšej čerstvý kokos so slamkou a započúvam sa do tónov domácich šlágrov v podaní miestneho kvarteta. Havana žije!

Slnko pomaly klesá k obzoru a náš krátky, ale intenzívny jednodňový výlet sa blíži ku koncu. Menej je viac, tvrdíme svorne, ale radi by sme ostali ešte aspoň jeden deň. A nielen v Havane.

Posledné dni vo Varadere trávime na pláži a krátkymi, pešími výletmi do okolia. Čím sme tu dlhšie, tým viac sme presvedčení, že tu nie sme poslednýkrát. Repete ale bude poznávacie. Kubu treba precestovať krížom-krážom. Táto krásna krajina plná kontrastov a zaujímavých ľudí si to zaslúži.

Držím jej palce, aby si to, čím púta pozornosť turistov udržala a to, čo nemá, aby zlepšila. Podmienky na to majú ideálne, ľudí šikovných a hladných po zmene.

Hasta la vista Kuba.


 

Ján Murín

"Aj cesta je cieľ. Ak ju lemujú nafotené decisive moments, o to lepšie :).
Mám rád čiernobielu fotografiu, cestopisy, životopisy, Johnnyho Casha. Nájdete ma vo Fotolab Banská Bystrica a poniektorí aj na vašej svadbe :)."

Pridať komentár

one × three =

Instagram

  • O tom čo všetko môžete vidieť  a odfotiť počas cestovnia po Nórsku spísal do prvého článku náš kolega @janmurinphotography Článok si môžete prečítať na našom blogu. 👉🏻Link nájdete v profile.
#mojecewe #fotolabsk #cewefotolab #cewefotolabblog #blog #blogger #cestovanie #novyclanok #dnescestujem #norsko #wanderlust #travel #travelling #fotenie #photo #fotim #fotky #spomienky #zazitky
  • Pokračujeme v sérii naše CEWE FOTOKNIHY. Tentokrát máme fotoknihu nášho kolegu Jána z Banskej Bystrice. 
Fotokniha "Môj čiernobiely svet" bola mojou prvouCEWE FOTOKNIHOU. Aj dnes, po štyroch rokoch by som ju nerobil inak, pretože je kombináciou toho, čo mám rád a zároveň považujem vo fotografii za najdôležitejšie. Svetlo a tieň, jednoduchú kompozíciu a prirodzenú emóciu. Čiernobiele podanie je najvýstižnejšie pre takéto videnie :).
  • Zo série naše CEWE FOTOKNIHY predstavujeme CEWE FOTOKNIHU našej kolegyne Lucie z Bratislavy. "Na ostrove Dugi Otok v Chorvátsku sme boli aj s kamarátmi a bola to krásna dovolenka. Rada na ňu spomínam, aj vďaka CEWE FOTOKNIHE. Kamaráti tiež dostali jednu od nás ako darček na Vianoce." #mojecewe #fotolabsk #cewefotolab #ceweslovensko #cewefotokniha #cewefotobuch #fotokniha #marec #mesiacknihy #cewephoto #dovolenka #spomienky #vacations #zazitky #darcek #osobnydarcek #tipnadarcek #chorvatsko #dlugiotok