Redakcia CEWEMarián Kuric sa venuje krajinárskej fotografii. Na dokonalý moment neváha čakať aj niekoľko hodín v horách. V rozhovore sa s nami podelil o svoj príbeh, ktorý ho doviedol až k profesionálnej fotografii.
Pôvodne ste vyštudovali stavebnú priemyslovku a vystriedali veľa rôznych povolaní. Ako ste sa dostali k fotografii a aké boli Vaše fotografické začiatky?
Nebol to taký klasický príbeh, že by som od malička mal o fotografovanie záujem. Aj keď si z detstva pamätám, ako otec v bytovke v kuchyni pozatváral dvere, na dreze si rozložil nádobky s „vodičkami“, vykrútil žiarovku a vymenil ju za inú, natretú na červeno, a prehadzoval papiere z nádoby do nádoby, až kým sa nezobrazili nejaké dovolenkové fotky. Roky išli a ja stále nič. Dokonca som bol nesvoj, keď ma niekto oslovil, či by som ho nezvečnil pri nejakej pamiatke. Vždy som mal pocit, že teraz to pokazím. Zlom nastal zhruba v roku 2010 kúpou mojej prvej zrkadlovky Nikon D90 a obdivovaním fotiek na rôznych fotoserveroch. Potom to už išlo s nejakými prestávkami samo. Krajinárska fotografia ma úplne opantala a každý deň som tomu venoval pomerne veľa času. Všímal som si, ako to tí lepší, ktorých fotky som obdivoval, robia. Vtedy som sa zaťal, že to musím dokázať, ako najlepšie to len pôjde.
Venujete sa predovšetkým krajinárskej fotografii. To znamená skoré vstávanie, fotenie v zime, v snehu, za rôznych, aj veľmi náročných podmienok. Ako sa pripravujete na fotenie v zime alebo v extrémnom počasí?
No, skoré vstávanie je celkom fuška, ale keď mám pred očami ďalšie a ďalšie dobrodružstvo, tak sa to prekonáva ľahšie. Príprava je taká klasická, vypočítam si, kam idem, kedy tam chcem byť, ako dlho pôjdem autom, plus šliapanie na miesto fotenia. Niekedy odchádzam z domu aj o jdenástej večer, aby som zažil východ slnka v potrebný čas. Samozrejme, podobné fotky z hôr či potokov v teplotách hlboko pod mrazom vyžadujú aj kvalitnejšiu výbavu. Tú sa mi za tie roky postupne podarilo nakúpiť. Keď som začínal, veľa som si vytrpel, napr. v tenkých „turistických zimných” topánkach. Za 5 minút boli mokré a zamrznuté, ale vidina fotografie bola silnejšia. Na úplne prvú prespávačku v horách a v snehu si pamätám, akoby to bolo dnes. Nahovoril som kamaráta, či pôjde so mnou. Chcel som otestovať nový spacák, on však nemal žiadny vhodný. Tak som mu „nabulíkal”, že to dá tak, že si vezme svoj základný a môj starý položí na seba. Keď sme po úmornej ceste prišli na vrchol, začali sme kopať bivak. V tom mi kamoš hovorí, že sa mu to nepáči, že sme si to mali najskôr doma na dvore vyskúšať. Tak, chtiac-nechtiac sme pár minút po vyhádzaní snehu zišli dole a ozaj sme si to najskôr doma na dvore vyskúšali. Keď som videl cestou zdola ako sa hore preťahuje popod vrchol krásny oblak, veru, bolo mi ľúto.
Akú fototechniku používate?
Už roky výlučne značku Nikon. Ako som už spomínal, začínal som s Nikonom D90, následne D610, a dnes už používam Z systém (Z6 a Z7), ktorý má z môjho pohľadu veľa výhod. Vždy som bol s Nikonom spokojný, nebol dôvod na zmenu. Nikony boli vždy krajinármi vysoko oceňované pre vynikajúci dynamický rozsah senzorov a farby.
V súťaži CEWE FOTOKNIHA roka ste získali ocenenie už dva krát. V roku 2018 to bolo celkové víťazstvo a v roku 2020 1. miesto v kategórii „Najlepšie fotografie v CEWE FOTOKNIHE“. Čo pre Vás znamenajú tieto ocenenia?
Veľmi veľa. S obomi knihami som si dal ozaj veľa práce. Bolo to krásne zadosťučinenie a v oboch prípadoch to bolo pre mňa veľmi emotívne. Prvýkrát to bolo aj so slávnostným vyhodnotením, ktoré prekonalo moje očakávania. Veľmi sa mi páčilo a verím, že pokiaľ by nebolo pandémie, tak to druhé československé finále by bolo ešte lepšie. Avšak, aj online verzia bola super. Doma sme si radosťou aj poskákali. Chcel by som týmto poďakovať organizátorom, ktorí odviedli viac než stopercentnú prácu. Vyrobili parádny projekt s množstvom hostí a účinkujúcich. Takisto bolo pomerne veľa súťažiacich a všetko klaplo ako malo. Paráda.
Dajte nám nejaké tipy, ako vytvoriť krásnu a originálnu CEWE FOTOKNIHU. Sú nejaké pravidlá, ktorých sa držíte? Ako sa Vám pracuje s naším softvérom?
Nie som si istý, či viem úplne presne poradiť, ale skúsim to. Dôležitý je plán, koncepcia, vizuál dvojstrany. A držať sa plánu, a farebnej harmónie, aby každá dvojstrana nebola ako z iného sveta. Kým som prvýkrát odoslal moju fotoknihu do výroby, strávil som premýšľaním nad jej vizuálom a koncepciou veľa času. Pustil som sa do toho až potom, keď som mal všetko v hlave nastavené. Softvér za tie roky prešiel zmenami a dnes môžem povedať, že sa s ním pracuje veľmi pohodlne a intuitívne.
V súťaži CEWE FOTOKNIHA roka ste vyhrali pobyt od BUBO na Zanzibare. Kvôli pandémii ste pobyt museli odložiť, ale nakoniec sa to podarilo. Ako ste si dovolenku užili?
Rodinná rada “zasadla” a vyriešili sme to štýlom, že keď sme to už vyhrali, pocestujme niekam, kde sme ešte neboli. A teda tých odkladov bolo hneď niekoľko. Našťastie v cestovnej kancelárii to chápali. Samotná dovolenka bola parádna. Nie som však veľmi letný typ dovolenkára, ale piesok, čisté more, koraly, delfíny, pivko a „full service” nemôže dopadnúť zle. Aj tam sa však moja neposedná povaha prejavila a približne polovicu dní sme cestovali aj po samotnom Zanzibare v sprievode miestnych obyvateľov, ktorí nám túto službu ponúkli. A máme zážitky na celý život. Najviac mi utkvelo v pamäti kúpanie sa v jaskyni so slanou vodou, kde bolo len pár ľudi. Malo to nádych nielen exotiky, ale aj akéhosi objavovania neobjaveného. Aj keď, samozrejme, to tak úplne nebolo. Boli sme však pozrieť aj rodný dom Fredyho Mercuryho či populárny ostrov otrokov, kde boli korytnačky, ktoré pamätajú prvú svetovú vojnu. Bol to naozaj nezabudneteľný zážitok.
Od roku 2019 organizujete spolu s fotografom Filipom Hrebendom fotexpedície a foto-workshopy nielen na Slovensku, ale aj na Islande, v talianskych Dolomitoch či na krásnych Lofotoch. Je o ne záujem? Ako sa Vám s ich organizáciami darí a aké plány máte do budúcnosti?
Áno organizujeme fotoworkshopy a fotoexpedície. Vďaka tomu som v živote stretol kopec skvelých a inšpiratívnych ľudí, za čo som životu, a teda aj samotným účastníkom veľmi vďačný. Miesta, kde fotoexpedície organizujeme sú fotografickými skvostami. Myslím, že zákazníkom sa to páči, o čom hovoria aj ich ohlasy a radi sa k nám aj viackrát vracajú. Expedície sú určené aj pokročilým fotografom, ako aj tým, ktorí len začínajú. Nič z našej „kuchyne” neskrývame a radi sa podelíme aj s tajomstvom namiešania tých správnych farieb, čiže samotného postprocesu. Ukážeme, ako aj zdanlivo nezaujímavejšej fotografii dúchnuť tú „správnejšiu” atmosféru. Plánov do budúcnosti je pomerne veľa, chcel by som otvoriť možnosť navštívíť fotoworkshop či fotoexpedíciu aj pre zahraničnú klientelu, teda v anglickom jazyku.
Aký je Váš fotografický sen? Je nejaká krajina, ktorú veľmi túžite navštíviť?
Je ešte množsvo destinácii, kam by som sa rád pozrel a užil si to. Asi tak najviac ma láka Grónsko, Namíbia, Kanada či Patagónia. Snáď sa mi to podarí.
Ako trávite vianočné sviatky? Máte nejakú rodinnú tradíciu, jedlo, zvyky, ktoré sú pre Vašu rodinu typické? Nájdu sa pod stromčekom aj nejaké fotodarčeky? Venuje sa ich tvorbe aj Vaša manželka?
Vianočné sviatky trávime tradične v kruhu rodiny. 24. decembra vždy doma a 25. decembra ideme ku rodičom, kde sa stretne širší okruh rodiny – bratia aj s rodinami. Na štedrovečernom stole u nás nesmie chýbať oblátka, med a cesnak. Môj najobľúbenejší chod je hríbová polievka, to je pre mňa balzam na dušu, a potom nasleduje nejaká ryba. Väčšinou je to losos a zemiakový šalát. Následne sa idú rozbaliť darčeky od „ježiška”. A áno, keďže som fotograf a manželka má tiež blízko ku fotografii, tak pod stromčekom sa z času na čas objaví aj nejaký ten fotodarček, kniha či veľkoformátová tlač.
Web: mariankuric.com
Instagram: @mariankuric
Ingrid Neveová
Pridať komentár