Michal VaškorSprievodca cestovnej kancelárie BUBO Ján Buday nám porozprával o tom, čo všetko vás čaká, keď sa vyberiete do fascinujúceho Tibetu a nádherného Nepálu.
Prečo práve Tibet a Nepál?
Prečo som sa tam kedysi vybral alebo prečo tam sprevádzam?
Prečo tam sprevádzaš, a či to súvisí s tým, že si sa do tej krajiny istým spôsobom zamiloval pri prvej ceste?
Logicky som tam išiel sprevádzať s tým, že som mal ten región predtým precestovaný. Zároveň mám tak isto veľmi rád Himaláje, najvyššie pohorie na našej planéte. Vždy ma to nejakým spôsobom ťahalo k horám. A možno aj práve preto som sa dostal práve do Tibetu a Nepálu.
Bolo sprievodcovstvo niečo, čo si chcel robiť celý život alebo to bolo skôr niečo spontánne, čo prišlo ako vyústenie tvojho cestovateľského pôsobenia?
Skôr to bolo vyústením nejakej tej cestovateľskej snahy. Mojou prioritou bolo vždy cestovať, vidieť svet, prejsť čo najviac, zažiť čo najviac, a nejakým spôsobom som po určitom čase začal hľadať aj prácu v tejto oblasti. Už som nechcel, aby to bolo iba moje hobby, chcel som, aby ma to cestovanie aj živilo a logicky mi z toho vyšlo práve BUBO. Je to môj dreamjob, pretože táto cestovná kancelária chodí prakticky do celého sveta. Možno máme najširšiu ponuku na celom svete, podľa množstva zájazdov, ktoré ponúkame.
V akom veku si tam išiel prvýkrát a koľko už pracuješ pre BUBO?
Ja neviem, možno som mal 26 rokov a pre BUBO pracujem už šesť rokov.
Celých šesť rokov si robil iba Tibet a Nepál?
Tých krajín, v ktorých sprevádzam, je viacero, ale primárne je to región okolo Himalájí, čiže Nepál Tibet, India, Bhután, Pakistan, povedzme to okolie, ako sú Himaláje zo všetkých strán, ale takisto aj ďalšie ázijské krajiny. Potom ešte sprevádzam po Južnej Amerike alebo Kube.
Vo vašich materiáloch sme čítali, že sa dá ísť do základného tábora pod Himalájami.
Existujú dva základné tábory. Nepálci majú jeden základný tábor, Sagarmáthá, čo znamená Matka hôr alebo Matka bohov. Z ich strany je možnosť si to vyšlapať, takých 10 dní, spraviť si taký trek a dostať sa tak do základného tábora. Číňania postavili v Tibete cestu, a tak sa na našom zájazde chodí do Everest Base Campu, ktorý je vyše 5000 m.n.m., relatívne pohodlne autobusom. Je to tým pádom aj pre nás, ktorí nie sme nejakí extrémne fyzicky zdatní, a tak aj starší ľudia majú možnosť dostať sa pod najvyššiu horu na našej planéte. Podľa mňa je to jeden z najväčších zážitkov, čo sa tam dá zažiť. Treba však očakávať, že sa tam ťažšie dýcha, pretože je to v obrovskej nadmorskej výške.
Aké veci tam ešte považuješ za zaujímavé?
Keď sa človek dostane do Tibetu, prakticky väčšinou sa ide do Lhasy, ktorá je hlavným mestom Tibetu a nachádza sa na Tibetskej náhornej plošine. Jeden z najväčších zážitkov je poprechádzať sa po Barkhore. Je to posvätný okruh, ktorý ide okolo jedného z najstarších chrámov, ktorý sa v Tibete nachádza, Jokhang. Aj samotná návšteva tohto chrámu, ktorý je zo siedmeho storočia, je tiež veľmi veľkým zážitkom. Celá atmosféra tohto miesta, ktoré sa nachádza v centre starej Lhasy je výnimočná. Faktom ale je, že sa sem čoraz viac sťahujú Číňania, a tak toto mesto stráca svoj charakter a všetko začína byť čím ďalej, tým viac čínske. Prichádzajú sem však aj ľudia z rôznych kútov Tibetu. Tí Tibeťania majú dlhé čierne vlasy a v nich zapletené stužky. V typických klobúkoch a krojoch tam chodia ľudia a krútia tými modlitebnými mlynčekmi, a tým vysielajú svoju modlitbu do celého sveta. Vykonávajú tam tiež prostácie. Pri tomto úkone padnú na kolená, potom na hruď, vystrú ruky dopredu, postavia sa, spravia jeden krok a znovu to zopakujú. Týmto spôsobom okružujú celý ten chrám. Je tam naozaj magická atmosféra, vonia tam kadidlo, ľudia tam chodia v smere hodinových ručičiek. Ďalším výnimočným zážitkom je napr. návšteva bývalého sídla Dalajlámu – palácu Potala.
Čo ťa tam prekvapilo najviac ako Európana?
Zaskočený som ostal pri odlišnosti v pohreboch. Mal som to síce dopredu naštudované, ale keď som to zažil prvýkrát naživo, bolo to veľmi silné. Bolo to v kláštore Drigung, ktorý sa nachádza od Lhasy smerom na východ. Tento nebeský pohreb prebieha tak, že sa telo nebožtíka donesie na hlavné námestie kláštora, kde sa modlia mnísi a hlavný láma, ktorý určí, kedy je ten správny čas na pohreb. Potom príde osoba, ktorá by sa dala nazvať katom a toto telo naporcuje podľa jednotlivých kĺbov. Neskôr sa tam nazlietajú supy a celé toto jedlo zjedia. Nám to môže prísť drastické alebo zvláštne, ale celkovo Ázia aj Tibet sú známe tým, že je tam budhizmus. Vrámci tejto životnej filozofie sa človek reinkarnuje podľa toho akú má karmu, to znamená, podľa toho, čo vykonal počas svojho života. Oni sa nesnažia viazať k telu, ktoré je pominuteľné, a preto to telo tam aj tak končí. Z toho ekonomického hľadiska je tým dôvodom najmä vysoká nadmorská výška. Okolo 4000 m.n.m. už stromy nerastú, ciže nemajú drevo, ktorým by to mohli spáliť. Pôda je tam tiež niekedy až zamrznutá a príliš tvrdá nato, aby sa tam kopali dvojmetrové hroby, a tak sa to tam takto vyvinulo z historického hľadiska.
Naraz sa tu týmto spôsobom pochová asi koľko ľudí?
Nie je to nejaké masové. Čo som videl ja, tak asi tri, štyri telá.
Koľko to celé trvá? Dajme tomu, že celý ten pohreb trvá jeden deň?
Ono je ťažko povedať, koľko to trvá. Je to odlišné. Zídu sa pozostalí, odohrá sa omša, telo sa uloží do hrobu a tým to celé skončilo. Pri tomto pohrebe sa málokedy zíde viac ľudí, a to ani nie je tá najbližšia rodina a väčšinou sa tu tiež nezúčastňujú ženy. Z rodiny je to väčšinou nejaký brat alebo kamaráti, blízki alebo známi. Idú tam hlavne preto, aby odprevadili telo, vykonali modlitby a potom to už nemá zmysel, aby tam čakali, kým to telo supy celé rozoberú. Ešte ma napadla ďalšia zaujímavosť. V Tibete sa často praktizuje mnohomužstvo, aj keď to nie je oficiálne povolené. Dôvod je pragmatický. Žena si berie väčšinou viacerých bratov kvôli tomu, aby sa nedelil majetok. Všetci tam potom spolu žijú ako nejaká skupina. Priemerný Tibeťan má ale iba jednu ženu a žijú v nejakej klasickej nami akceptovateľnej forme rodiny.
Čo sa robí v Tibete bežne cez deň? Čo je také priemerné zamestnanie? Robí sa na poli alebo sa chodí do práce?
Sú tam rôzne spôsoby obživy. Jedna z tých klasických je, že sa tam starajú o dobytok. Najmä o jakov, horské kozy alebo ovce. V minulosti sa tu dosť často vyskytovalo nomádstvo, kedy rodiny tiahli s obrovským stádom jakov za pastvinami. Tieto rodiny väčšinou vytvárali väčšie skupiny, ktoré vedeli zúžitkovať v podstate celé zviera. Mäso na obživu, kožu na to, aby sa zahriali a z kostí sa vyrábajú šperky. Ak sa rozhodnete navštíviť Tibet, určite treba ochutnať jačí steak alebo jačie karí. Tí nomádi, ktorí tam fungujú teraz, sú skôr nomádmi na polovičný úväzok. Cez leto tiahnu cez pastviny, ale na zimu sa pekne utiahnu do svojich príbytkov. Dá sa na nich vidieť aj tá modernizácia, pretože častokrát vidíte obiehať nomáda svoje stádo na motorke. Niektorí ľudia sa tiež venujú poľnohospodárstvu, ktoré tu však funguje veľmi obmedzene, keďže iba cez júl a august sa dá niečo dopestovať. Zvyšok roka je veľmi chladno a v tejto nadmorskej výške je aj tak najčastejšie pestovanou plodinou len jačmeň. Z neho si potom vyrábajú múku, ktorú následne opražia. Celé sa to volá campa a je to typický tibetský pokrm, ktorý nosia v takých mešcoch z kože. Keď su hladní, tak si to len zmiešajú s vodou, vytvarujú si také guličky a jedia.
Povedal by si, že sa Tibet a Nepál zmenili vplyvom západu? Hovoril si, že nomádi jazdia na motorkách, vidíš tam nejaký posun?
Nemôžem povedať, že by tibetskú kultúru prevalcovali západniari. Čo tam ale cítiť je zmena vplyvom Číny. Počas histórie bol Tibet vždy súčasťou veľkej Číny. Začiatkom 20. storočia však dovládla posledná kráľovská dynastia Čching, a práve tu došlo k prerodu Číny na republiku. To bola príležitosť a Tibet sa v prvej polovici 20. storočia osamostatnil. Od 50-tych rokov je zase súčasťou Čínskej ľudovej republiky. Kvôli tomu musel 14. dalajláma z Tibetu utiecť, keď bol malý a dodnes sa tam nemôže vrátiť. Bolo to počas vlády veľkého kormidelníka čínskeho ľudu Mao Ce Tunga, ktorý počas kultúrnej revolúcie, kedy vyhlásil, že všetko staré je zlé, čiže aj staré tradície a myslenie. V tomto čase došlo k obrovskému ničeniu chrámov a pamiatok ako aj prenasledovaniu ľudí. Ďalším faktorom, ktorý mení Tibet je prisťahovalectvo Číňanov, ktorí za to dostávajú peniaze od čínskej vlády.
Ako vnímajú prítomnosť Číňanov domáci?
Každý má na to iný názor, ale je to dlhé obdobie, počas ktorého sem tí ľudia prichádzajú a domáci si jednoducho zvykli. Zároveň tu Čína investuje obrovské množstvo peňazí. Stavajú sa cesty, celá infraštruktúra, zavádza sa tu zdravotný systém, na mnohých miestach sa natiahla elektrina a k dispozícii je wifi. Je to polemické, či by ten bežný Tibeťan povedal, že nech si to všetko zoberú späť a dajú im pokoj. Z ekonomického hľadiska je to pre nich výhodnejšie, pretože sem prichádzajú spoločnosti, čo dáva ľudom možnosť zamestnať sa. Číňania sa snažia tento chudobný región posunúť na vyššiu úroveň.
Ako tam fungujú tie pre nás bežné veci ako napr. lekár?
Keď človek býva v odľahlej dedine, tak je tam vždy aspoň jeden lekár na viac susediacich dedín a v tých väčších mestách sú normálne západniarske nemocnice. Mnoho Tibeťanov však dodnes využíva klasickú tibetskú medicínu. Človek príde za doktorom, ktorý sa pozrie na očné bielka, zmeria pulz a podľa jeho odhadov vie, čo s daným pacientom nie je v poriadku. Následne je vám predpísaný liek, ktorého hlavnou zložkou je korticeps. Je to taká húsenica, ktorá sa zavŕtala do zeme a tam spráchnivela. Oni ju rozomelú, pridajú tam kamene, bylinky a korienky a týmto sa potom lieči.
Zachytávaš si spomienky na fotoaparát alebo to už nerobíš, lebo je to pre teba bežné, keďže si tam stále?
Fotky už nerobím vôbec. Ťažko povedať. Tých destinácií, kam chodím je viacero. Vždy som tam iný časový úsek, 7-8 mesiacov strávim vonku sprevádzaním plus ešte zopár mesiacov precestujem súkromne. Keď človek fotí na tých miestach 20-krát to isté, tak už ho to potom veľmi ani nebaví fotiť.
Na začiatku to však ešte bolo zaujímavé?
To áno.
Aký je život, keď žiješ stále niekde inde a ako na to reaguje tvoja rodina? Je to nejaký kompromis z tvojej strany, keď tráviš toľko času mimo?
Určite je to ťažšie udržať si ten súkromný život, keďže je človek väčšinu roka preč, ale ľudia si na to postupne zvyknú. Prvý rok, keď tam človek nie je, tak po návrate sa všetci pýtajú ako bolo, ale v priebehu rokov to všetko tak zovšednie a berú to ako normálnu vec.
Plánuješ byť ešte dlho sprievodcom? Keď tak veľa cestuješ, chce sa ti niekedy potom zostať na Slovensku? Neplánuješ dôchodok na Bali?
Myslím, že tieto túlavé topánky mi už ostanú a tým, že ten svet je obrovský, je veľmi veľké množstvo krajín, ktoré som ešte nevidel. Cestovanie mám v sebe a budem to robiť až kým budem mať sily. Keď som bol mladší, tak som nechcel žiť na Slovensku. Bol som tá generácia, ktorá nebola spokojná s tým, ako to tu vtedy vyzeralo. Chcel som žiť v zahraničí, niekam vypadnúť. Myslel som si, že všade to predsa musí byť lepšie ako u nás. Po tých rokoch to ale vidím úplne inak. Čím viac som prešiel, tým viac ma to ťahá domov späť. Uvedomil som si, ako dobre sa tu oproti väčšine sveta vlastne máme. Žijeme si tu absolútne nadpriemerný život. Možno je to tá slovenská ufrfľanosť a nespokojnosť s danými vecami, ktoré sa tu dejú. Vtedy je potrebné ísť na nejaký zájazd, najlepšie s BUBO, do Tibetu, Nepálu, Indie, kde si človek veľmi rýchlo uvedomí, ako dobre sa tu máme. Pre nás bežné veci ako napr. tečúca pitná voda, elektrická energia, mier alebo hocičo ďalšie, nie sú štandardom v iných krajinách. To cestovanie ma naučilo hlavne vďačnosti, pokore. Začal som byť vďačný za to, čo mám a stále viac ma to ťahá na Slovensko. Myslím si, že sa to tu začalo zlepšovať, a tak by som tu chcel žiť a naďalej cestovať.
Ktoré je tvoje obľúbené miesto na Slovensku, na ktorom by si si vedel predstaviť život? Kam by si vzal Tibeťana, ktorý by k nám prišiel na návštevu?
Chcel by som žiť v Bratislave. Narodil som sa tu, mám tu rodinu, kamarátov. Páči sa mi, že je to malé mesto, ale zároveň má výhody veľkomesta, tá dostupnosť hraníc dvoch krajín. Kam by som ho zobral? Najskôr určite hlavné mesto a potom by som mu ukázal hrady, ktoré na Slovensku máme, krásnu prírodu, možno Tatry. Aj keď jemu ukazovať Tatry, kde Gerlachovský štít má 2655 m.n.m., asi by sa zasmial, že aký kopček. U nich má len tá náhorná plošina 3000-4000 m.n.m.
Ako by si porovnal Tibet a Nepál?
Tie krajiny sú úplne odlišné, aj keď si možno mnoho ľudí myslí, že sú veľmi podobné. Tibet má veľmi drsnú prírodu. Tá náhorná plošina je posiata budhistickými kláštormi, ale má svoje zvláštne čaro. Nepál na druhej strane je krajinou zelenšou, exotickejšou. Nachádza sa tu osem zo 14-tich osemtisícoviek, ktoré tam sú na takom malom úseku na severe. Jednou z najkrajších ciest, aké som kedy zažil, je prechod medzi Tibetom a Nepálom. Človek pritom prechádza popri tých majestátnych osemtisícovkách, vidí ich až päť, cestuje cez tie sedlá s nadmorskou výškou 5200 m.n.m. Idete autobusom, zrazu to začne klesať a v priebehu pár hodín zídete veľmi nízko a celá krajina sa začne výrazne meniť. Čím viac sa blížite do Nepálu, tým začína byť všetko zelenšie, dostanete sa do údolia, kde sú stovky malých vodopádov a veľmi bujná vegetácia. Nepál je jednoducho krásny takým exotickým spôsobom. Na juhu sú nádherné národné parky, kde sa prechádzajú slony a nosorožce. Ľudia sú tam úplne iní. Približne 80 percent obyvateľstva praktizuje hinduizmus, takže je to tam skôr podobné Indii, a celkovo celá tá kultúra je viac podobná Indom ako Tibeťanom. Nepál však nie je tak veľmi rozvinutý, aj keď turistický ruch je tam dosť silný. Prichádza tam veľké množstvo ľudí najmä kvôli turistike a trekom. Bez problémov si tam dáte jablkový koláč alebo viedenský rezeň. V porovnaní s inými ázijskými krajinami je však málo rozvinutý. Cesty tam v podstate iba teraz stavajú. Bol to veľmi dlho politicky nestabilný región, kde jedna vláda striedala druhú. Bol tam obrovský boj o moc a tá krajina sa tým pádom strašne pomaly rozvíjala. Keď sa však nachádzate niekde v turistickej štvrti na pivku, cítite sa ako na západe, na základe servisu, ktorý sa vám dostane. Sú tam veľmi krásne staré palácové námestia. V Káthmandú alebo Bhaktapure sú zase rôzne hinduistické stavby zasvätené rôznym božstvám. Ľudia sú tam veľmi farebne poobliekaní. Ženy nosia sáry. Je to taký kus látky, ktorý si omotávajú okolo tela. Je tam úplne iná kuchyňa, v ktorej sa používa veľké množstvo korenín. Oproti tibetskej jednoduchšej strave je práve toto tá vec, ktorú si človek všimne na prvý pohľad.
Máš nejaké skúsenosti s tým, že ľudia, ktorí tam cestovali, sa nejako duchovne zmenili?
Tiež som tam cestoval s tým, že som hľadal duchovno. Aj keď sa mi to tam nájsť nepodarilo, uvedomil som si, že na to, aby človek to duchovno našiel, nemusí ísť absolútne nikam. To môže nájsť iba v sebe. Keď však človek niekam cestuje, môže stretnúť človeka a zažiť veci, ktoré ho privedú k určitému poznaniu. Verím tomu, že existujú ľudia, ktorí prichádzajú na tie budhistické meditácie Vipassany, kde hľadajú pokoj, a snažia sa dostať to svoje vedomie na určitú úroveň. Ja do toho človeka nevidím a neviem povedať, kam sa posunul. Často im však radím, že by sa nemali fixovať na nejakú predstavu, aby potom neboli sklamaní alebo zaskočení, keď uvidia mnícha v nových Nike topánkach s novým Iphonom v rukách. Niektorí čakajú, že ich uvidia stále iba v meditačnom stave a teraz, keď ich vidia ako si vybavujú svoje veci na smartfóne, tak sú z toho prekvapení, ale zase žijeme v 21. storočí. Nevidím žiadny problém s tým, že mních používa moderné technológie. Prečo by mu mali omŕzať nohy, keď dostal nové topánky.
Ktoré sú také top miesta, ktoré by sme mali určite navštíviť?
My sa snažíme dávať toho do našich zájazdov čo najviac, aby klient, ktorý s nami cestuje, toho v tom krátkom čase aj čo najviac zažil. Keď si pozriete náš katalóg, tak zistíte, že sme lovci zážitkov. Je to obrovské množstvo zážitkov každý deň. Medzi top miesta by som určite zaradil okruh Bakhor a kláštor Jokhang, návšteva paláca Potala v Lhase a určite tam patrí aj Everest Base Camp. V Nepále sa zase oplatí návšteva mesta Káthmandú, kde ľudia tiež prichádzajú s predstavou, že je to nejaké malé učupené mestečko pod Himalájami a prídu do niekoľkomiliónového rušného veľkomesta, kde sa síce smog vznáša nad mestom, ale pritom to prostredie má svoje čaro. Na okolí je krásne kráľovské palácové námestie. Treba určite navštíviť aj Bhaktapur, nepálske historické mestečko, kde sú vytehlované cesty. Sú tam paláce s nádhernou drevorezbou a človek má pocit, akoby sa ocitol 500 – 1000 rokov dozadu. Veľmi pekné mesto je Pokhara pri jazere Phewa. Nachádzajú sa tu dlhé rieky a až čarovné vodopády. Na jednej z týchto riek robíme rafting a na viacerých miestach, keď sa len tak vezieme, môžeme pozorovať tú nádhernú prírodu okolo. Človek má pocit, akoby bol v jednom z filmov od National Geographic. Do Pokhary prichádzajú ľudia aj kvôli trekom, pri ktorých vidieť krásne zasnežené Himaláje. Veľkým zážitkom je aj národný park Chitvan. Tam sa zvykneme plaviť na lodiach a pozorovať krokodíly, potom ideme do pralesa a hľadajú sa nosorožce. Keď máme šťastie, niekedy spozorujeme aj tigra. To sú veci, ktoré sa dajú v Nepále vidieť. Na relatívne malom kúsku územia, má človek veľké hory, krásnu prírodu, bohatú faunu, krásnu architektúru a skvelé jedlo. Nepál je jedna z tých krajín, do ktorej keď ľudia prídu, okamžite si ju zamilujú.
Ján Buday
Redakcia CEWE
Galina Godreeva
Pridať komentár